Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Časť 6.- Čas naplnenia

,,To znamená, že som anjel ale aj vlk?" Nechápavo naňho pozriem. Dar slov teda tomuto chlapcovi nebol dopriaty.
,,V podstate áno. Teraz ste vlk v podobe anjela. Vaša anjelská časť zrejme víťazí a vlk sa potlačuje. Používate ho len, moja pani, pri skutku nutných situáciách."
Možno som sa mýlila.

To sa dá využiť.
Čo ak som viac než on? Možno som alfa. Nie normálna, keďže ma kusla beta, ale čo prirodzená...?
Nepredbiehajme.
Musím to uzavrieť. To je pravda.
A potom len čakať.

V Sále, teraz už rozpadnutej po vpáde anjelov, je neporiadok. Jacob mi však v skratke povedal, čo so mnou môže byť.
Aspoň už niečo viem. Možno to využijem pri vojne.
Teraz, keď je Jacob alfa, stačí...
Nádych. Výdych.
Upokoj sa.
Otočím sa od stola v rohu kruhovitej miestnosti a prídem do stredu.
Strop je tu presklenný, vidím všade...
To je ono.

O kúsok odstúpim a v mysli si presne predstavím, čo by som chcela. Zatvorím oči a sústredím sa. O chvíľu už počujem trasenie. Zem v Sále, teda šachovnicová podlaha sa otvorí a vyjde z nej trón. Je z koreňov, no uzatvára sa a vytvára dokonalý objekt. Korene sa hore spoja vo výške dobrých troch metrov.
Po ceste k nemu konečne nadobudne moje oblečenie grády. Jednoduché handry sa zmenia na bravúrny skvost. Čierne zamatové šaty, vpredu nad kolená, vzadu dlhé, kde vytvárajú priam vlečku s róznymi vzormi a čipkou. Srdcový výstrih korzetu potiahnutým čipkou, odkiaľ čipka vytvára jemné trojštvrťové rukávy.

Sadnem si na trón a pozriem na prekvapeného Jacoba. Zazriem naňho, načo skloní hlavu a príde ku mne.
,,Moja pani?" Spýta sa. Hlas sa mu trasie a nevyzerá teda najlepšie. Rany som mu zahojila, to áno, je silný a zdravý. Napriek tomu je tu v potrhanej košeli a roztrhaných nohaviciach.
,,Aké nevkusné." Zašomrem, myknem zápästím a už sa mu všetko opravuje. Nebudem mu hádam zháňať nové veci!
Čierna košeľa, čierne nohavice a lakovky.

Pousmejem sa. Vyzerá skvele. Ukážem naňho prstom a prikážem mu, aby prišiel bližšie. Trasľavo ku mne príde a kľakne si pred môj trón.
,,Moja pani..." začne, no umlčím ho mávnutím ruky.
,,Choď a priveď celú tvoju svorku sem. Povedz im čo chceš, len ich všetkých priveď sem." Prikývne a postaví sa.
,,Teraz!" Zrúknem, až sa to ozýva pustým sídlom, ktoré ešte pred pár mesiacmi bolo plné života. Dnes už len zíva prázdnotou.
Kvôli anjelom.
Kvôli nemu.
Za všetko môže Vindi!

+×+

Poslala ma privolať vlastný ľud! Preboha! Ako to dopadne? Čo s nimi chce? Nechcem ani pomyslieť...
Utekám ako vlk, oveľa rýchlejšie a cítim silu, ktorá mi koluje v žilách. Navyše mám ešte viac zostrené zmysli, takže vnímam každý jeden okamih, čo utekám lesom.
Dobežím až na čistinku presne uprostred lesa, kde stojí veľká moderná vila.
Nadýchnem sa a zavyjem. Rozlieha sa celým lesom, hádam aj ostatné svorky postrehli, čo sa stalo.

Okamžite zbadám členov mojej svorky, ktorí vybiehajú z vily a pomaly spomaľujú, keď ma vidia.
Zastavujú tesne predomnou. Ich zvedavé pohľady ma nezaujímajú.
Premením sa späť na človeka a ruky si strčím do vačkov nohavíc.
Spoza davu vyjde Clark, moja beta. Má tmavé krátke vlasy, sivomodré oči, je celkom šľachovitý, no dokáže bojovať najlepšie z celej svorky vďaka tomu, že bojuje najprv rozumom, potom silou. Na sebe má voľné tmavomodré tričko, rifle a tenisky.

,,Jacob? Čo sa deje?" Spýta sa a príde až ku mne. Nakloním sa k nemu, celkom k jeho uchu.
,,Odchádzame." Šepnem, načo na mňa pozrie. Najskôr vyľakane, potom, na jedinú sekundu nechápavo, no nakoniec sa otočí k ostatným a čaká, kým im to poviem aj ja. Potrebujem, aby ma podporil, čo on dokáže, ak vie, o čo ide.
,,Počúvajte všetci!" Vytiahnem ruky z vreciek a založím si ich na hrudi. Nasadím ten výraz akože ja-som-tu-boss-budete-ma-poslúchať.
Utíšia sa a pozerajú priamo na mňa.
,,Dostali sme ponuku odísť pred bojom, ktorý sa chystá. Všetci pomrieme, ak neodídeme. Takže, nič si so sebou neberte a poďte za mnou. Budeme niekde, kde nás nenájdu."
,,Kto? Kto má zaútočiť?" Spýta sa Hank, ten starší.
,,Anjeli. Bude vojna medzi nebom a peklom. Tu." Všetci zhrozene zhíknu a v dave začne tichá vrava.
,,Ticho!" Okríknem ich. Poslúchnu ma.
,,Ak si vezmete čo i len jednu vec odtiaľto, zostanete tu počas vojny!" Zvýrazním.
Nesmú vedieť, čo sa deje.
Ani ja neviem, čo s nami bude. Tak nech aspoň oni sú s ilúziami bezpečia.
Pozriem na Clarka. Prikývne a spolu pozrieme na svorku.