Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Časť 1.- Nová tvár

Prechádzam rušnými ulicami nejakého veľkomesta. Prestávam mať prehľad o tom, kam všade idem. Ani si nevšimnem kedy a ulice vystriedal nádherný veľký park.

Pojem rodina nemá pre mňa význam. Netuším, čo znamená slovo rodičia, no keď tak sledujem týchto ľudí, stále to nechápem.
Stále len blúdia svetom, no nič si nevšímajú.
Ide im len o jediné. Zachovať populáciu.

Srdce ma zabolí vždy, keď vidím malé detičky radostne pobehujúce v parkoch. Sú ešte také nevinné a plné radosti. Zato ich matky si len sedia na lavičkách a rozprávajú sa medzi sebou. Vôbec sa o ne nestarajú.

Zrazu jedno dievčatko skríkne. Hneď sa obzriem. Čas sa akoby spomalí a ja detailne vidím malú dievčinku strmhlav padajúcu dolu z preliezačky. Nemala by tam nič robiť, veď je to vyše dvoch metrov nad zemou.

Čierne kučierky jej vejú v rýchlosti pádu, strach so zdesením v jej tvári by sa dali krájať.
Neváham ani sekundu, naplno rozprestriem svoje krídla, jedným mávnutím sa dostanem do vzduchu a ďalšími dvoma hravo prekonám veľkú vzdialenosť medzi mnou a dievčatkom.

Čas sa znovu zrýchli. Dievčatko chytím pod paže a jemne ju otočím, položím na zem. Usmejem sa a sledujem jej údiv v čokoládových obrovských očkách. Zamávam jej, hoci viem, že ma nemôže vidieť. K môjmu údivu roztiahne pery do širokého úsmevu a zamáva mi späť.

Srdce sa mi rozbúši, chvíľu sa len tak zamrznuto na ňu pozerám. A potom to započujem. Zvony. Anjelske zvony ohlasujúce moju končiacu dlhú službu. Túžobne sa zahľadím na nebo a vyletím do oblakov. Vietor mi prečesáva kučery a páli ma v očiach, no ten pocit voľnosti je na nezaplatenie.

Ale potom sa zvony ozvú ešte raz, tentokrát náhlivo. To je signál pre pohotovosť. Máme návštevu. Okamžite vyletím k Bráne. Je pootvorená, čo by v žiadnom prípade nemala byť. Opatrne sa postavím na schody vedúce k obrovskej bráne vytesanej do kameňa, ktorý sa stráca v oblakoch. Mohutné dvojkrídlové dvere sú pootvorené a za nimi je vidieť kus červene.

Bordový, miestami čierny dym sa pomaly plazí po schodoch. Niekto odtiaľ vyšiel. Ale kto? Zrazu okolo mňa presviští vzduchom dýka.

Všetko sa znovu akoby spomalí a ja chytím dýku za rúčku asi centimeter od mojej hlavy. Takmer mu to vyšlo. Takmer. Prehmatnem dýku do druhej ruky a prezriem si detailne jej čepeľ. V čiernom kove sú vyryté strieborné znaky, jednoznačne Pekelné. Aha, ešte si tam dali aj nápis.

Elegantnou kurzívou je v strede čepele napísané Infernum.
Rýchlo otočím hlavu za zdrojom hodu. Už tam však nikto nieje. Rozmazanú šmuhu si stihnem všimnúť tesne predtým, než ma napadne zozadu. Vo voľnej ruke sa mi automaticky zjaví môj meč a otočím sa. Nepriateľa preskočím a ladne dopadnem za neho. Nanosekundu rozmýšľam, ktorá možnosť je lepšia a nakoniec si vyberiem prvú.

Meč mu priložím pod krk a dýkou namierim zozadu na srdce.
,,Kto si?" Spýtam sa. Nepriateľ sa hrdelne zasmeje a pomaly, so zdvihnutými rukami vo vzduchu sa otočí.
Je to muž. Môže mať tak okolo dvadsať až dvadsaťpäť rokov. Na perách mu hrá krivý úškrn.

Prezriem si ho od hlavy až po päty. Čierne vlasy s lesklým nádychom dopostupna ostrihané, tie najdlhšie vlasy mu siahajú pod uši.
Čierne oči. Ostré rysy tváre, žiadne strnisko.
Dlhý rovný nos. Plné, na pohľad jemné, ružové pery v tom otravnom úškľabku. Na brade si všimnem malú jamku.
Široké plecia zahalené jednoduchou, no obopnutou čiernou košeľou rozopnutou až po prsia.
Tie jeho svaly priam kričia aby ich niekto vyslobodil spod toho kusu látky.
Obyčajné tmavé džínsy a nakoniec... Žiadne topánky.

,,Som ako ty." Jemným, no zároveň mužným hlasom prenesie.
,,To nie je možné." Stále si ho podozrievavo prezerám.
,,Ale áno. Rozhodli sa, že vytvoria ešte jedno ich dielo, no mňa si vybralo peklo. A vieš ako to chodí. Peklo nenávidí nebo." Posledné slovo takmer vypľuje.
,,Mýliš sa. Mňa si nikto nevybral. Ani peklo, ani nebo."