Temnota Bieleho Svetla |POZASTAVENÉ|

Časť 9.- Rodinné prípady

×M×

Všetci už prichádzajú. Cítim to. Nedočkavosť mi koluje v žilách a i keď už chcem boj, nepredstavovala som si to takto.
Myslela som si, že to bude skôr. Že sa nebudú toľko pripravovať. Pravdou však je, že nemienim bojovať. Určite nie proti nim. Ja si počkám na môjho vyvoleného. Musím zlikvidovať akúkoľvek formu jeho života. On je jediný, ktorý ma môže poraziť.

No nespraví to. Nevie o tom.
Znovu má pravdu. Opäť je Temnota tá, ktorá vyhráva. U mňa už vyhrala v deň, keď ju Lucifer oslobodil. A či vyhrá u ostatných? To sa dozviem čoskoro.
Istotne. Každý mi raz podľahne.
Nemýli sa. Nikdy sa nemýli.
Vždy vie všetko. Predsa... je to ona. Sama Temnota.

+C+

Sedím tam. Plačem. Nemôžem sa už viac dívať na ňu. No musím. Musím pretrpieť to, čo oni. Bojovať sa bude tu, viem to. Je to predpovedané.
Vojská sa zbiehajú, bojovníci dvoch rodov. Tí biely sú zo severu. Raziell na ich čele je neústupný. Mieni ma zabiť za každú cenu. Teda, ju. Morganu. Keď však nemá meč, nezmôže nič. Možno tak rany na mojom tele a straty na životoch. Dúfam, že keď nie je Vindi s Luciferom po pravici, hľadá ho. Okrídlení sa zbiehajú, napätie stúpa.
Toto sa nestáva často. Raz za tisícročie, častejšie nie. A predsa to je vždy také kruté.
Čierny s Lucom prichádzajú z juhu. Srdce mi trhá pozerať sa na to. Viem, že to bude ešte horšie. Som tu, uväznená. Musím sa na to pozerať, mám to nariadené.

Nie je dlho, čo o tom viem. Nikomu nehovoria celú pravdu. Keď som začala hľadať Vindiho, bolo neskoro. Vyslala správu, aby som mu ja nemohla predať tú moju. Len meč dokáže zničiť Morganu. Len meč Krížencov dokáže zabiť Temnotu. Už to raz urobil, musí aj teraz.

×M×

Sedím na tom tróne, srdce mi bije pokojne. Nemám prečo byť nervózna. Ľudia umierajú stále. Len dnes ich bude viac.
,,Moja pani." Zaznie odniekiaľ hlas. Rozlieha sa miestnosťou, pomaly sa dostáva do všetkých častí domu.
Nakloním hlavu na stranu.
,,Jacob?" Spýtam sa. To nemôže byť možné.
Vysoký muž príde predo mňa. Jeho sivé oči mi venujú plnú pozornosť. To nie je možné.
Nemožné!

,,Čo sa deje?" Spýtam sa pošepky.
,,Ja... ja neviem. Jednoducho som sa zmenil..." Šepká tiež.
Prižmúrim oči a pohľadom skúmam celú miestnosť. Nikto tu nie je.
Musí, musí tu byť!
Zatvorím oči a mysľou prechádzam celý dom. Každú jednu chodbu. Nič. Sústredím sa viac a prečešem aj okolie. A tam, pri tej skale nad brehom potoka uvidím mladú ženu. Pozerá vpred, je celá v bielom. Kučery jej vejú vo vetre. Zrazu však upriami pohľad priamo na mňa. Tie belasé oči by som spoznala všade.
Nerob to.
Povie v mojej mysli. Ako sa mi tam mohla dostať? Prekvapene na ňu pozerám, zatiaľ čo ona na mňa stále upiera tie svoje oči. Nedokážem sa pohnúť. Cítim, ako mi lezie do hlavy, ako sa snaží zastrašiť moje zlé ja.

Hlava ma začne nesmierne bolieť, až sa nečakane vrátim späť do svojho tela. Musím viackrát zažmurkať, aby som videla ostro. Čo to spravila?
Nič. Žiadna odpoveď. Temnota tu nie je.

×V×

,,Môžeš ju zachrániť." Povie, jeho hlas sa rozlieha veľkou halou. Všade okolo sú nečistí. Kríženci.
,,Ako?" Spýtam sa nádejne. Musím ju zachrániť.
,,Meč. Len náš meč dokáže zničiť Morganu a Temnotu v nej."
,,Kde je?"
,,To ti nemôžem po..." začne.
,,Tu." Preruší ho niekto zozadu. V celej hale sa ozve tichá vrava. Dav sa rozostúpi a smerom ku mne vyjde dievča.
Červené vlasy jej padajú na plecia a farebné oči žiaria od radosti.