NEVIDITEĽNÁ (1.časť) ✔

12.Kapitola

Stále som nedošla na to ako ho zbaliť. O dva týždne už začína škola a ja...... No to je jedno! Teraz sa potrebujem sústrediť len na neho!!

,,Dobre ránko." Vošiel do mojej izby Jerremi.  Ostala som milo prekvapená, pretože on nikdy za mnou nedošiel len tak do izby....

,,Dobre ráno." Zakričala som na neho spod periny. Nechcela som aby ma videl neupravenú.

,,Ah prepáč už idem..." povedal, keď ma zbadal pod perinou.

,,Nie v pohode." Vyšla som spod periny, usmiala som sa na neho a zakryla som si tvár rukami.

,,Predomnou sa nemusíš skrývať, veď som tvoj brat." Usmiala a prstami naznačil úvodzovky. Pri slove brat som sa zasmiala. On to ešte nevie?? To je jedno o to lepšie pre mňa.

,,Ja sa neskrývam."

,,Ale áno!"

,,Nie" usmiala som sa. Nemala som to robiť. Skočil na mňa a začal ma štekliť.

,,Hej prestaň! Výskala som.

,,Ukáž tvoju tvár." Povedal a ďalej ma šteklil.

,,N- nie....." smiala som sa ďalej. Nakoniec sa mu to podarilo. Zdvihol mi ruky nad hlavu a pozeral sa na mňa. Ja som mala zavreté oči a pevne som verila v to, že budem neviditeľná. No samozrejme nebola som.

,,Čo sa tak pozeráš?"

,,Len tak Caroline, len tak." Odpovedal a stále sa na mňa pozeral. Začalo mi to vadiť, lebo som sa dostala do rozpakov a nechcela som aby videl ako sa červenám.

,,No choď dole už prosím, treba mi ísť na WC-ko."

,,Aha jasné, prepáč." Ospravedlnil sa mi. Bol tak krásny, až nadpozemsky.

,,Inak čo si mi prišiel povedať?"

,, Iba to, že mama nás čaká s večerou." Povedal a zavrel mi dvere. Rýchlo som sa teda išla upraviť a vybehla som dole. Všetci už boli navečeraní takže som jedla sama (keďže cez leto spím aj na obed :)), hľadiac na Mellisu ako umýva riad. Nikdy si nezvyknem na to, že je to moja mama.

,,Ďakujem za večeru." Poďakovala som sa jej a šla do izby.
Keď som vošla cez dvere, tak na posteli som zahliadla malý ružový papierik.

Dnes o osmej v parku. Nemeškaj, musím ti niečo ukázať.
-T

Toto nie je možné! -T? To je Tobias! Odkiaľ vie kde byvam?? Dokelu. Čo teraz? Ja tam pôjdem. Musím vedieť, čo odo mňa chce. Teraz je 18:46 a park je odtialto pol hodinu vzdialený. Radšej sa idem obliecť.

Z toho stretnutia som bola vážne vystresovaná, pretože som bola zvedavá, čo zas chce.
Otvorila som svoj veľký šatník (keď poviem veľký tak myslím naozaj veľký, až gigantický) a vybrala som si z neho čierne rifle a bielu blúzku. K tomu som si dala čierny dlhší sveter. Vlasy som si nechala rozpustené a make-up som neriešila. Keď som sa pozrela na hodiny tak na nich svietilo 19:00. Mala som ešte chvíľu čas, tak som šla dole za mojimi náhradmými rodičmi.

,,Čaute!" Zakričal Jerremi, keď odchádzal. Kam ten ide tak vyfešakovaný a navoňaný? Zdalo sa mi, že použil otcovu kolínsku. Snáď nemá frajerku.

,,Kam išiel?" Spýtala som sa mami. Och, to sa tak strašne vyslovuje. Akože nič v zlom proti Melisse, ale vždy si spomeniem na mamu a na moje poslanie, alebo misiu.

,,Neviem, nechcel povedať." Povedala s úsmevom. Ležala v lome otca a pozerala sa na mňa.

,,A ty kam ideš?"

,,Von, do parku." Odpovedala som dosť stručne. Nechcela som jej to tu celé rozprávať.

,,Aha, dobre." Za tieto dva týždne, čo som mala možnosť spoznať mamu (Melissu) som zistila, že je veľmi dobrá v pozícií matky. Nechá mi voľnosti habadej (to bude asi tým, že budem čoskoro dospelá), nekontroluje ma, nechá ma slobodne sa rozhodovať. Chce, aby som spoznala svet a popálila sa na svojich chybách.

Keď som sa napila vody, hodiny na chladničke ukazovali pol osmej.

,,Čaute ja už idem." Obula som si conversi a obliekla si tenkú bundu, predsa len je to jedno z chladneších letných prázdnin.

Po asi dvadsiatich minútach som už bola v parku. Skôr ako som predpovedala. Pod stromom som videla stáť niakeho muža, alebo teda chlapca. Tobias. Blížila som sa k nemu. On mi bol otočený chrbtom takže som mu nevidela do tváre. Čím bližšie som bola, tým väčší strach som mala. Nie z Tobiasa, ale z toho, že kto je ten chalan. Nebol to on, pretože on je o niečo nižší odo mňa a tento... tento bol vyšší. Pomaly sa začal otáčať a ja som mu pomaly konečne videla do tváre. Veľké hnedé oči a tmavé vlasy. Neviem či to robí tá tma, ale pochybujem, lebo on stál rovno pod pouličným svetlom, pod mesačným svetlom, takže som vedela dokonale rozoznať, kto to je. Toto nemôže byť pravda. Ako som mohla byť taká hlúpa? Teraz mi už všetko dáva  zmysel. Je to on. Som na 100% som presvečená o tom, že to je on.
Ale prečo?

Ahojte :) tu je ďalšia čast mojej knihy. Dúfam, že sa páčila. Je o niečo kratšia a možno nie tak dobrá, veď usúďte sami. Svoj názor mi prosím napíšte do komentárov (aj dobrý aj zlý) a prosím votujte. Ďalšiu časť sa posnažim zverejniť do konca týždňa.