NEVIDITEĽNÁ (1.časť) ✔

4.Kapitola

Zobudila som sa krátko po šiestej poobede. Zbadala som Tobiho ležať vedľa seba. Pritúlila som sa k nemu bližšie a zababušila sa pod perinu. ,,Ahoj." A usmial sa na mňa. ,,ako si sa vyspala?" ,,Ále vieš čo, super. Úplne pokojné doobedie som mala." Začali sme sa smiať. ,,Sme doma!" Buchli vchodvé dvere. Mama s otcom! Vrátili sa! Niako skoro. Čakala som ich neskôr. ,,Doriti! Naši. Rýchlo sa obliekaj a bež do môjho šatníka!" Tobi sa rýchlosťou svetla obliekol a už bol v skrini. Otvorila som okno, aby pot, ktorý ostal po búrlivom poobedí zmizol. Obliekla som sa do pyžama a sadla si do kresla na kraji izby hneď pri mojej poličke s knihami. Vzala som si kroniku, ktorú mi dala Lara a otvorila som ju na náhodnej strane. Hrala som sa, že som strašne zahľbená do pozerania obrázkov. Otvorili sa dvere a v nich mama. ,,Ahoj drahá, ako si sa mala? Našla si si odkaz?" ,,Áno, áno. Bola tu Lara aj s Tobim no odišli skôr, vieš bola som smutná a nevedeli ma rozveseliť a tak..." Bola som dosť nervózna, lebo po prvýkrát som klamala mame, čo bolo čudné. ,,Aha, no dobre. Mhm, kúpila som ti šaty na ten zajtrajši pohreb a chcem aby si si ich vyskúšala a ukázala sa mi v nich. Vieš dajú sa vrátiť len dnes a predávačka mi odložila jeden menší a jeden väčší kus, keby náhodou.." ,,Dobre mami polož mi ich a ja si ich vyskúšam, len pôjdem do sprchy." Kývla hlavou a odišla. Našťastie zavrela dvere. ,,Už odišla?" Spýtal sa Tobi. ,,Áno môžeš vyliezť." ,,Uf, tak toto bolo o chlp." Prišiel ku mne a pobozkal ma. Ja som mu bozky opätovala. Ľahli sme si na postel a bozkávali sa. ,,Ešte som zabudla." Otvorila mama zrazu dvere. ,,Tie ša..." keď nás videla ako sa na posteli bozkáveme, stratila reč a zajryla si oči. Dosť smiešne to vyzeralo. ,,Ach, och prepáčte.. Ahoj Tobi nevedela som, že si U NÁS." A pozrela sa na mňa. Skoro ma prepichla tým jej pohladom. "Pod fúzikmi" som sa usmiala a podišla k mame. ,,Dobrý deň Samantha." Pozdravil sa Tobi slušne. ,,Dnes je krásny deň, že?" Povedal Tobi od veci. Kebyže vidíte vtedy ten mamin výraz, pardon, ušťali by ste sa. Jedno obočie mala nadvihnuté a celú tvár skruvenú do niakeho divného úškľabku. ,,Áno, je nádherný. Vonku prší a padajú krúpy..." už dúfam chápete, prečo ten výraz. ,,H-hej." ,,Vieš čo mami, čo keby.." ,,Áno ja už idem. A Becca vieš aké sú pravidlá." ,,Ale dvere neplatia, dobre?" Hodila som na mamu moje známe psie oči. Po chvíli som ju nakoniec preprosila (len vďaka očiam :D) ,,Dobre, teda!" ,,Vďaka a vtisla som jej jeden veľký bozk na líce. A odišla. Konečne! ,,Takže krásne počasie, však?" Podpichla som ho zo smiechom. ,,Nič lepšie som nevymyslel, dobre?" ,,Si úžastný!" A vlepila som aj jemu bozk na líce. ,,Čo? To len takýto?" Ostal smutný z toho. ,,Nepáči sa ti? To je za tvoj výkon?" ,,Ale za ktorý teraz?" A žmurkol na mňa. Milujem, keď na mňa žmurká. Má taký zvodný pohlad. ,,Takže?" ,,Takže?" ,,Neopakuj dobre?" ,,Neopakuj dobre?" Snažil sa ma napodobniť, čo mu nešlo. Vyzeral smiešne. Strašne som sa na ňom smiala. Zvalil ma na posteľ a držal mi ruky od tela. Bol silnejší ako ja, čiže som nemala proti nemu šancu. ,,Vzdaj sa!" Kričal. Bola som cela červená a slzy mi tiekli, tak strašne som sa smiala. ,,Prestaň! To šteklí!" ,,Nie, nie." Čo so mnou chcel robiť? Keď to mama začuje, tak mi zakáže mať zavreté dvere. ,,Becca? Je všetko v poriadku?" Kričala mama spod schodov. ,,Áno len som sa potkla a teraz sa na tom zabávame." Ďalšie klamstvo. Dve klamstvá za jeden deň. Dokelu! ,,Pusti ma na chvíľku." Konečne ma pustil. Keď som podišla k dveram a zamkla ich- čo mi mama samozrejme nedovolila- pocítila som Tobiasove ruky na mojich bokoch. ,,Hej!" Otočil si ma a pobozkal. Bozkával ma tak nežne a krásne, že by bola škoda kebyže mu bozky neopätujem. ,,Druhé kolo?" ,,No jasné, robíš si prdel. Haló, naši sú dole." Povedala som mu. ,,Ach jasné." Usmial sa a išiel k posteli po sveter. ,,Už musím ísť. Zajtra škola a ja som sa neučil. Úlohy ti pošlem mailom, dobre zlatko?" ,,Dobre. Ani zajtra nedojdem. Zajtra je ten starkyn pohreb a..." zlyhal mi hlas. Chvíle šťastia vystriedal smútok a zakolísala som sa. ,,Áno viem. Si v pohode. Nemám ostať, že.." ,,Nie, nebudem ťa nútiť, aj keď by si sa mi ako psychycká podpora zišiel. Ale musíš ísť do školy." ,,Áno to je pravda. Ale niako by som sa s našimi dohodol." ,,Radšej nie, ale si zlatý."
Zišli sme dole po schodoch ruka v ruke. Tobi si vzal bundu, obul sa a ja som otvorila dvere. Podľa mňa mama už skôr vedela, že tu je, keď tu mal topánky. ,,Tak zajtra ťa prídem pozrieť. Po pohrebe, ok?" ,,Dobre. Budem ťa čakať." ,,Dovidenia pán a pani starlingovci." ,,Ahoj Tobi. Prídeš zajtra na pohreb? Ako podpora tu pre Beccu." ,,Rozmýšľal som, ale ak to nebude vadiť Vám a mojim rodičom, tak áno." ,,Ďakujeme, budeme ťa čakať. Maj sa." Pozdravila mama. ,,Nechceš hodiť domov? Prší a aj tak idem okolo." Zamiešal sa do našej debaty otec. ,,Ak Vám to nevadí, tak áno." Otec sa tiež iba obul, dal si kabát a vyšiel von. Predtým pobozkal mamu a mňa a šiel k autu. ,,Tak sa maj." Opierala som sa o dvere a dala som mu pusu. ,,Tak ešte raz dovidenia" pozdravil sa Tobi mame. ,,Ahoj." Povedala mama. ,,Ahoj. Večer ti napíšem čo a ako." Usmial sa a znova ma pobozkal.