NEVIDITEĽNÁ (1.časť) ✔

5.Kapitola

Celú večnosť som čakala na Tobiho mail. Nie kvôli úlohám, ale kvôli jeho odpovedi. Viem, vravela som mu, že si neželám aby tam šiel, ale v skutočnosti si to prajem. Prajem si, aby tam stál a držal mi ruku, keď uvidím babičkinu rakvu. Prajem si, aby mi podal vreckovku, keď si znova uvedomím, že už ju v živote neuvidím. Prajem si, aby pri mne stál na veky. Po pol hodine čakania som to vzdala a zišla dole do kuchyne. ,,Čo Tobi, príde?" ,,Neviem neodpisuje." ,,Vieš, lebo potrebujem sa s ním porozprávať. Naozaj neodpísal?" Ona s tým neprestane. Už som jej vravela, že stále neodpísal, no ona sa ma na to naďalej vypytuje. Ako inak. ,,Čo si dáš na večeru?" Konečne zmenila tému. ,,Neviem asi nič." ,,Rebecca! Musíš niečo jesť. Myslíš, že z vody prežiješ? Pekne objednám pizzu. Aspoň sa dobre naješ." Neprotestovala som, lebo som vedela, že to nemá žiaden zmysel. Aj keď pizzu som mala dnes na obed, keď mama išla s otcom vybavovať niake veci ohľadom zajtrajška.

Po večeri som sa vyparila do izby. V kúpeľni som si napustila do vane vodu a pridala penu. Otvorila som notebook a pozrela mail. Konečne došiel.

OD: t.older@gmail.com
KOMU: beccastarlingova@gmail.com

Ahoj, prepáč, že mi to tak trvalo, ale mal som niaku prácu. Mama mi to dovolila, aj keď horko-ťažko. Úlohy ti posielam v prílohe a nezabudni povedať mame. Potom mi prosím zavolaj ohladom zajtraška.
S láskou Tobi

Strašne zlato píše maily. Škoda, že vtedy nie som s ním. By som ho v tej chvíli znásilnila.
,,Mami, mami. Tobi nakoniec pôjde." Povedala som s nadšením mame. ,,Dobre nemohla by si mu zavolať a pozvať ho k nám?" Poprosila ma mama. ,,Áno samozrejme. Ale má to jeden háčik. Pred necelou hodinou prišiel od nás domov a teraz sa má znova ku nám vracať? A takisto ráno. Nebolo by..." ,,Áno viem kam s tým smeruješ. No mne to neprekáža, ak mu to mama dovolí." ,,Dobre už mu bežím zavolať." A s úsmevom som sa rozbehla do izby. Mama od starkynej smrti povolila. Dovolí mi mnoho vecí. Na pravidlách jej až tak nezáleží a už ma nenúti učiť. Z jednej strany mi chýba, ale z tej druhej mi to vyhovuje. ,,Čauko máš dvadsať minút na to, aby si sa zbalil a prišiel k nám. Kľúčk najdeš v kvetináči pod oknom do kuchyne. Odomkni si. Mama ťa čaká v kuchyni. Ľúbim ťa. Pá." A zložila som. Chudák mi nestihol odporovať. Práve o to mi išlo, že nemôže nič na to povedať. Vyzliekla som sa a sadla si KONEČNE do vane. Ani som sa nenazdala a počula som mamin hlas ako víta Tobiho. Ten tu bol za menej ako dvadsať minút. Rýchlo som si na seba dala župan a vybehla z kúpeľne. Strašne som sa zľakla, keď som otvorila dvere. ,,Nabudúce povedz na začiatku telefonátu aspoň SOS. Zľakol som sa, či sa u vás niečo stalo" ,,Dobre, dobre, len ma za to teraz nekarhaj." Povedala som mu a dala pusu na líce. Je taký sladký a starostlivý. Už sa nečudujem prečo tu bol ako na koni.

Mama s Tobim sa rozprávali uź dobrú pol hodinu. Čo mu tá do kelu trepe? Normálne sa bojím. Aj keď toto je oproti tomu, čo som Tobiho predstavila našim, úplne v pohode. Vtedy sa s ním mama rozprávala okolo dvoch hodín. Veď viete vypočúvanie a tak... a otec? O ňom ani nehovorím, ten si na ňom riadne zgustol.

***

,,Ránko. Vstávame, o chvíľu prídu pozostalí. Nechcem, aby vás videli ako spíte." ,,Mhm." Zamrmlala som mame na pozdrav. ,,Hneď sme dole v plnej kráse." Nechápem, ako je možné, že mama nevystrájala. Ešte pred pá dňami si dávala pozor, aby Tobi spal v hosťovskej a teraz, keď nás načapala spolu v jednej izbe, v jednej posteli, ale pod dvoma perinami, nepovedala ani slovo. Tomu sa povie, že WOW.
Po dobrom rannom kúpeli (alebo teda sprche, lebo mama nám vo veľkom vyklopkávala na dvere mojej izby) som si obliekla šaty, ktoré mi mama kúpila. Samozrejme som si ich ani nevyskúšala, takže teraz v napätí si ich na seba obliekam...... Našťastie som sa do nich zmestila. Na pohľad vyzerali, že sú dosť dlhé. Myslela som, že keď budem v nich chodiť tak padnem, ale nie. Mám strašne dlhé a našťastie chudé nohy, takže mi krásne v nich vyniknú. Šaty sú čierne s hrubšími ramienkami, obopínajúce celú postavu a sú dlhé až po zem. Vrch zdobila čipka. Na nohy som si obula balerínky a vzala si malú čiernu kabelku. Namiesto telefónu a peňaženky som si dala do nej zo tri balíky servítok. Pochybujem, že mi budú stačiť. Už teraz chcem plakať. Vlasy som si jemne natočila a predné pramene som si zopla vzadu sponkou. Jemne som si na mihalnice naniesla špirálu a vyšla von z kúpelne. Predo dvermi ma čakalo veľmi milé prekvanie. Tobi v čiernom smokingu a čiernej kravate s nagélovanými vlasmi. ,,Poď mama nás už čaká" posúrila som ho. ,,Si...si nádherná." Povedal s povzdychom. ,,No jasné. Dnes máme plakať dobre? Komplimenty môžeš hádzať až zajtra. Mimochodom... aj ty si krásny." Zakusla som si do spodnej pery a prehliadla si ho od hlavy až po päty.
Keď sme schádzali dole schodmi, začula som zopár hlasov. Už sú tu. Babičkyni blízky. ,,Si v poriadku?" Opýtal sa Tobi. Asi cítil ako som sa roztriasla. ,,Áno, je mi fajn." Všetci stíchli a obrátili tvár na schodisko. Nechápem prečo. Čo mám špinavé šaty, alebo strapaté vlasy? Nič iné nebolo počuť, len šuškanie. ,,Niekomu sa tu asi páčime." Zažartoval Tobi. ,,Nesranduj, dobre?!" Drgla som do neho a usmiala sa. ,,Tak a máme ich tu. Môžme vyraziť." Zakročila mama. Bola som jej strašne vďačna a venovala som jej za to veľký úsmev, ktorý mi opätovala. Vzala som si čierny kožuch, ktorý som si kúpila asi pred mesiacom. Bol v akcii, tak prečo si ho nekúpiť. S nami v aute išla starkyná kolegyňa s mužom, ja, Tobi a mama. Tobi sa ponúkol, že bude šoférovať, lebo si všimol, že mama je dosť nervózna. Sadla som si vedľa neho dopredu, pripútala sa a chytila Tobiho za ruku. Ach jaj! Neznášam starecké pohľady! Hneď si vyvodia názor a potom ohovárajú po meste alebo susedstve.
9:56. Naše auto zastavilo a my sme vystúpili. Cítila som ako sa mi trasú kolená. Myslela som, že to bude ľahšie. Doteraz som bola úplne v pohode, ale teraz.... Myslím, že sa mi zrúti svet.