NEVIDITEĽNÁ (1.časť) ✔

7.Kapitola

Dnes sa mi absolútne nechce vstať. Viem musím ísť do školy, ale odmietam sa pozrieť tej zmiji Lare do očí. Ešte stále neverím tomu, že mi to spravila. S Tobim sme mali podľa mňa krásny vzťah, mali sme sa radi (teda aspoň ja jeho) a plánovali sme už aj spoločnú budúcnosť. Lare som nadovšetko dôverovala. Vedela všetky moje tajomstvá, najmä tie nepríjemné. Keď nad tým logicky uvažujem, tak si myslím, že som na to mohla prísť už skôr. Veď Tobiho slová tesne pred tým ako sme... no ako som sa s ním vyspala (vtedy, keď Lara odišla naštvaná na mňa) boli: ,,Asi sa s ňou práve rozišiel frajer." Vtedy to povedal! Alebo to jej divné správnie. Všetko do seba zapadá ako puzzle. Ja krava slepá. Nechápem ako som si to nemohla všimnúť.
Po asi pol hodinovom premýšľaní som konečne vstala z postele. Na hodinách svietili štyri čisla: 07:35. Asi budem dnes meškať, čo som nechcela. Keď mame nezáležalo na škole, tak aspoň ja by som mala byť v tomto zásadová. Rýchlo som si navliekla napasované džínsy, obliekla biele tielko a dala som si naň čipkovanú blúzku čiernej farby. Na nohy som si obula biele conversi a do kabelky som si nahádzala učebnice. Rýchlo som si upravila vlasy a tvár a zbehla som dole. V kuchyni ma nečakali žiadne raňajky (ako inak, mamina depka). Do tašky som si vzala dve muffiny a flašu coca coly. Na raňajky som nemala čas, vzala som si bundu a zakričala na pozdrav. Bus som našťastie stihla, lebo peši by sa mi ísť nechcelo.

V ŠKOLE

Lara s Tobim sa mi vyhýbajú. Po chodbe chodia spolu ruka v ruke, presne tak ako my pred nedávnom. Slzy som mala na krajíčku, ale nedovolila som im, aby vyšli von. Nechcela som, aby si o mne tí dvaja mysleli, že som niaka slaboška, že neviem vydržať bez Tobiho. Ja to viem, nájdem si niekoho iného, lepšieho. ,,Tak čo plakala si večer do vankúšika?" Opýtala sa ma Lara slizkým tónom. ,,Prečo by som mala? Že som sa konečne zbavila veľkého bremena, ktoré ma utláčalo?" Usmiala som sa. Samozrejme falošne. Všetko čo som povedala som nemyslela vážne, len som potrebovala tú zmiju nejako odbyť. Všimla som si na Tobiasovi, ako sa zatváril. Zabolelo ho to, čo som povedala. ,,Potom daj vedieť, keď zistíš, že ťa brzdí. Aspoň nájdem tvoju BFF, ktorej navrhnem aby ti ho prebrala. Veď o neho majú záujem všetky." ,,Buď.." už som sa neudržala a spustila som do nej. ,,Ja nebudem ticho dobre?! Ticho by si mala byť v prvom rade ty, pretože ty si tá štetka, ktorá preberie chalana svojej BFF. A zdôver sa mi prosím s jednou vecou. Že si mu dala hneď v prvý deň chodenia." Lara sa tak nahnevala, že mi skoro vlasy vyšklbala. Vrhla sa na mňa a začala ma šticovať ako zmyslov zbavená. Tobias sa nás snažil oddeliť, ale my sme ho odsotili. Okolo nás sa vytvoril zhluk deciek, ktoré podporovali raz jednu a raz druhú. Vlepila som jej facku, takú strašnú, že som jej zub skoro vybila. Ona mi tu facku vrátila a ja som sa zapotácala. Kusla som ju do ruky, ona ma štipla........Bili sme sa ako prváčky na základke hádajúce sa o bábiku. ,,To by stačilo. Pani Starlingová, pani Averyová do riaditeľne!" A do riti. Už len toto chýbalo, aby naša "skvelá" pani riaditeľka nás videla ako sa bijeme.
,,Mladé slečny!" Začala... bala som sa jej, najmä jej pohladu mala ho ako najväčší sériový vrah. ,,Dievčatá vo vašom veku by si mali vychádzať. Mali by...." Bla, Bla, Bla. Áno stále ten istý monológ. Ako máme držať spolu a tak. Nie som zvedavá na to. ,,...a teraz si podajte ruky a ospravedlnte sa jedna druhej." ,,Ale pani riad.." ,,Žiadne ale. Počuli ste ma pani Averyová? Ak nie tak 10 hodín po škole snáď bude stačiť!" Usmiala som sa, lebo som bola rada, že Lara si trochu zavarila. Zo slušnosti som jej podala ruku a ospravedlnila sa. Samozrejme je, že som to nemyslela vážne. ,,Veľmi ma to mrzí." Povedala som s falošou v hlase. ,,Mňa tiež." A chabý pokus o úsmev. Musím uznať, že ona sa vie pretvarovať. A dosť dobre. Normálne som jej skočila na divadielko najlepšej kamošky. ,,Dobre, môžte ísť." Zvyšok dňa prešiel rýchlo. Čo najrýchlejšie som bežala domov. Mama išla do kancelárie, kam som chcela ísť za ňou, ale potom som si uvedomila, že načo? Veď ona by mi len nadávala. Doma som si rýchlo spravila úlohy z matiky a angliny. Dnes som chcela k nám pozvať moju staro-novú kamošku Lacey. Kamarátili sme sa už od škôlky. Býva dva domy od nás. No naše priateľstvo sa skončiko vďaka Lare. Žiarlila na ňu. A keďže som mala Laru radšej (čo bola najväčia chyba môjho života) vybrala som si ju a Lacey som nechala tak. Som veľmi rada, že mi odpustila, ja by som to nedokázala. Veď nie nadarmo sa hovorí V núdzi spoznáš priateľa. ,,Ahoj, prepáč, že meškám, ale mama ma zdržala. Musela som si upratať izbu" vybehla na mňa Lacey hneď po tom, čo som jej otvorila dvere. Hodila sa mi okolo krku a silno ma objala. Obajtie som jej opätovala. ,,Čo si dáš?" ,,Ja si dám colu. Som smädná ako ťava." Strašne je ukecaná. To si na nej cením. Dala som jej pohár coly a dala som vypukať pop corn. ,,Kedy prídu vaši?" ,,Mama asi za 10 minút a ocko? Ten nedojde je na 'dovolenke'." Povedala som priškrteným hlasom. ,,Ok, tak čo zatiaľ podnikneme?" A dala svoj smiešny úškrn. Veľmi dobre si ho pamätám. ,,Neviem, môžme pozrieť film." Zapla som telku a prezarali sme si DVD-čka. ,,Alica v krajine zázrakov? Alebo...... Harry Potter?" ,, Mne je to jedno pusti, čo chceš." Rozosmiala sa ,,Tak dám Harryho." Rozbehla som sa do kuchyne po pop corn, ktorý som nasypala do misky. Priniesla som Colu, keby náhodou Lacey vypila svoj pohár a plný tanier sušienok. Keď som si konečne sadla, tak zazvonil zvonček na dverách. ,,Toto je zákon schválnosti. Asi došla mama." vzdychla som, keď som sa postavila zo sedačky. ,,Niekto tu nemá moc dobrý deň. " zažartovala Lacey. Otočila som sa na ňu a venovala jej úsmev. Keď som otvorila dvere, tak ma čakalo nemilé prekvapenie. Za dverami stál policajt. ,,Dobrý deň." ,,Ahoj, ty si Rebecca Starlingová?" Opýtal sa policajt. ,,Áno, to som ja. Stalo sa niečo?" ,,Ide o tvoju mamu." Do kelu. Srdce sa mi rozbúchalo. Bilo tal rýchlo, akoby na bežiacom páse bolo. ,,Tvoja mama mala vážnu nehodu na hlavnej ceste ulicu odtiaľto. Je mi to veľmi ľúto,ale ten náraz bol taký silný, že sme nemali šancu...." ,,Nie to nemôže byť pravda." Pousmiala som sa, lebo som tomu neverila. ,,Ale, áno je." V tejto chvíli sa mi zrútil celý svet. Človek, ktorého som nadovšetko milovala odišiel. Navždy. Nie, nie, nie!

Ahoj všetci, dúfam, že sa vám zatiaľ páči moja story. Kapitoly budem pridávať každý pondelok, štvrtok a nedeľu. Dnešok bol výnimka. Votujte a komentujte. Do komentov mi napíšte všetko čo by ste zmenili alebo čo sa vám páči. V každom prípade budem veľmi rada.❤❤