Trhlina

1. časť

Hustý piesočný prach zahaľoval prostú suchú pláň a nedovolil ľudskému zraku preniknúť na vzdialenosť dlhšiu ako pár metrov. V hrubej vrstve vyprahnutej zeminy sa vyčerpane šuchotali ľudské nohy. Zanechávali za sebou dlhé ťahavé stopy, ktoré však vietor okamžite rozfúkal. Mohutná ozbrojená postava, ktorej nohy patrili, sa neustále so strachom otáčala. Muž skrývajúci sa pod plátmi osobitého brnenia sa chcel uistiť, že jeho prenasledovateľ nie je priamo za ním. Unikal pred smrťou, no sily mu už dochádzali.

Počas šuchotania sa v nepriehľadnom prachu zazrel na svoju ruku. V nekonečnej jantárovej pustatine žiaril na ozbrojencovom predlaktí neveľký zelený displej.

„Deväťdesiatosem percent," vzdychol si. Filter vzduchu bol takmer úplne zanesený. „To aby som náhodou neprežil..." dodal rezignovane, pričom sa spod mohutnej mechanickej helmy ozval jeho hlboký hlas.

Radiácia zmenila Zem od úplných základov a neplánovala tak skoro opustiť jej povrch. Horko-ťažko sa pokúšala premôcť aj kráčajúceho muža. Jeho zbroj ho však pred ňou chránila. No ak sa mu zanesie filter, smrteľné pazúry toxínov sa bez milosti zabodnú do jeho tela a s radosťou zastúpia gama žiarenie.

Pomedzi rozvírené prachové častice prenikol krvilačný rev. Ozbrojenec pridal do kroku, no jeho vyčerpané nohy ho poslúchali čoraz menej. Mechanické brnenie bolo nemalej váhy a jeho ťarcha podlamovala mužove kolená ešte väčšmi.

Postupoval krôčik po krôčiku, zakaždým sa obzeral ponad svoje plece ako lovená zver, unikal pred smrťou. Aj keď vedel, že má na prežitie mizivú šancu a že ho čoraz väčšmi pohlcuje pocit apatie voči svojmu osudu, pokračoval v siahodlhej ceste. Vody sa nenapil už niekoľko ukrutných hodín, nekonečná a všade rovnaká suchota ho zožierala. Občas sa ho zmocňovala myšlienka na svoj oddiel. Keď mu už vyčerpanie doliehalo na mozog, ľutoval, že nezomrel s ostatnými. Nezažíval by práve únavnú agóniu, ktorej musel čeliť.

Začul vrčanie. Znova a znova. Zakaždým bolo o kúsok bližšie. Dobieha ma, vírilo mu hlavou. Čochvíľa zomriem.

Popravde, sčasti si to prial. Bojoval s nutkaním zastaviť svoj ťarbavý krok a hodiť sa do náručia netvorovi, ktorý ho prenasledoval nemalú chvíľu. Zhruba pred hodinou, keď jeho ľudské oko dovidelo na viac ako pár metrov, zbadal svojho prenasledovateľa v diaľave. Veľký, mohutný a vyhladovaný koživec. Takto ich volali. Všetky smrteľne nebezpečné potvory, ktoré vládli na povrchu. Ich telo pokrývala iba suchá koža. Každý jedinec sa buď bez srsti narodil, alebo mu vypadala krátko na to. Rádioaktivita robila divy s akoukoľvek formou života.

Koživec, ktorý sa rozhodol, že si zgustne na ozbrojencovi, mu bol veľmi povedomý. Jasne si ho pamätal z knižiek, ktoré mu rodičia ukázali, keď bol ešte dieťa. Pod obrázkom krásnej a majestátnej oranžovo-čiernej šelmy stal nápis Tiger. Presne tak sa tento koživec nazýval pred tým, než mu vypadala všetka srsť.

Práve kvôli tejto bytosti vstúpil muž do život vysávajúceho prachu. Dúfal, že sa potvore stratí, no tá naďalej nasledovala jeho ťahavé stopy.

„Čo to..." čudoval sa muž, skrývajúci sa za ochrannou zbrojou. Vznášajúci sa prach začal rednúť. Chvíľkovo sa ho zmocnil pocit nádeje, no okamžite sa schladil pohľadom na svoj nazeleno žiariaci displej. Filter bol už zanesený na neľútostných deväťdesiatdeväť percent. Zostáva mu pár minút života.

Pokračoval dopredu, piesočnatá hmla sa už úplne rozostúpila. Ozbrojenec z hĺbky svojich útrob vylovil posledné zvyšky svojich síl a znova pridal do kroku. Pretrmácal sa len zopár metrov.

„Doriti!" nervózne vykríkol. K úplnému zúfalstvu sa pridala aj zlosť. Takéto nešťastie môžem mať asi len ja, prebehlo mu hlavou pri pohľade na gigantickú zemskú trhlinu, ktorá sa pred ním nachádzala. Neodvažoval sa pozrieť na jej dno, vedel, že na neho nedovidí.

Chvatne sa obrátil, dúfal, že si to koživec cestou rozmyslel. Mýlil sa. Obrovské lysé stvorenie stálo priamo pred ním. Ostré očné zuby mu vytŕčali z papule. Skrčený nos a neustále vrčanie znamenali pre muža len jedno. Čaká ho nemilosrdná smrť. Razom mu napadlo, či so svojim životom radšej neskoncuje skokom do nekonečnej diery. No niekdajší tiger by mu to určite nedovolil. Nenechal by sa pripraviť o večeru.

Vtom však mužovu pozornosť upútalo niečo iné. Odniekiaľ sa k nemu blížil podivuhodný zvuk. Dokonca aj koživec nastrážil uši. Niečo sa k ním blížilo. Niečo mohutné. Ozbrojencovi prebehla mysľou predstava ešte väčšieho giganta. Azda sa k nám blíži nejaký ozrutný podzemný červ? pýtal sa sám seba. Už mu bolo všetko ľahostajné. Umrie tak či tak.

Nebol to však žiaden červ. Zvuk pripomínal vírenie vzduchu, podobný tomu, ktoré vydávali veterné mlyny vyrábajúce elektrickú energiu v ich základni.

Koživec vykročil. Nastal správny čas, čas na večeru. Ozbrojenec sa od strachu skrčil, pocítil teplý moč stekajúci po stehnách. Zrazu sa však stalo niečo, čo by ani vo sne nečakal.

Z širokej a nekonečnej trhliny sa vyrútilahelikoptéra, ak sa tak tento stroj vôbec dal nazvať. Pozvárane kusy šrotuprekvapivo držali pokope, vrtuľa sa s rezavým hlukom krútila na jejvrchole. Tieto fakty však boli ozbrojencovi jedno. Dôležité pre neho bolo to,že v nej sedeli dvaja muži. Jeden z nich pilotoval a druhý sedel na okraji.Nohy mu cez bok prevísali ako sušiaca sa bielizeň a jeho telo bolo istenéhrubým povrazom. V rukách zvieral pušku. Namieril na koživca, ktorý užskočil po svojej koristi. Všetky okolité zvuky prehlušil výstrel.V poslednej chvíli lebku lysej šelmy prešpikoval horúci náboj. Ochabnutételo zavalilo muža. Ostal pod ním nehybne ležať. Odpadol. Na jeho displeji saveľkým písmom červenalo upozornenie – 100%.Jeho telo už nasakovalo nebezpečnými toxínmi, ktoré ho pomaly, ale isto rozožierali.