Trhlina

4. časť

Ben sa prehol cez drevené zábradlie na okraji chodby. Pri pohľade na hrôzostrašnú výšku, ktorá ho delila od budov na dne trhliny sa mu zakrútila hlava. Oči mu takmer vypadli z jamôk a ustráchane zaspätkoval.

„Mám si na čo zvykať," utrúsil a zasmial sa.

Mladík si ako všetečné dieťa prezeral detaily každého predmetu či kusu dreva, ktoré mu prišlo do cesty. Na podporných pilieroch viseli na klincoch závesné kvetináče. Väčšina boli vyrobené z dreva alebo z iných materiálov, ktoré v tomto svete našli. Cez ich kraj sa hompáľali dlhé ťahavé rastliny krásnej sýtozelenej farby. Obdivoval prirodzenosť, ktorá ho obklopovala všade navôkol. Plodiny si rástli len tak voľne pri chodníkoch, v jeho starom domove rástlo všetko v laboratóriách či skleníkoch s pokročilými technológiami. Ben nad tým krútil hlavou. Všetko bolo z dreva, alebo z iných prírodných materiálov či kovov. Príbytky vyhĺbené v stenách zeminy pôsobili veľmi útulne. Na tvári sa mu črtal spokojný úsmev.

Konečne dorazil, kam mal namierené. Pred ním stáli ľahké hojdacie dvere, ktoré mu boli povedomé taktiež z knižiek, ktoré si prezeral ako malý. V mysli mu víril pojem divoký západ, no už si nespomínal, čo to znamená. Vedel len to, že tieto dvere s divokým západom mali niečo spoločné. Dnes bol divoký celý svet, neriešil, či je to západ alebo východ. Atómové zbrane zmenili celú planétu na rovnakú pustatinu.

Vstúpil do krčmy, dvere sa za ním hompáľali v klesajúcom tempe, zakaždým oblúkom, ktorý opísali, vydali piskľavý zvuk. Rozhliadol sa po tmavej miestnosti, ktorú osvetľovalo len zopár lampášov. Tu sa mi bude páčiť, zasmial sa v duchu a podišiel k pultu, za ktorým stála mladá rusovláska. V rukách utierala mohutný jagajúci sa krígeľ. Ben sa zahľadel na jej údy. Obe boli z mäsa a kostí. Letmým pohľadom preletel po zvyšku pohostinstva, pri stoloch sedeli prevažne muži, v tichosti popíjali kadejaké nápoje a pozerali na ošarpanými doskami obložené steny.

„Zdravím, slečna," usmial sa na ňu. Vo svetlách lampášoch sa jej vlasy jagali v krvavej farbe.

Zazrela na neho odmeraným pohľadom. „Si tu nový?"

„Popravde, áno," odpovedal neisto. „Ako to viete?"

„Usmievaš sa," zagánila na neho rezignovane. Neprejavovala ani kúsok sentimentálnosti. Položila umytý pohár a chopila sa ďalšieho.

Benov úsmev pohasol, nerozumel, aký má problém. „Fajn," povedal ťahavým tónom a očami sa zahľadel do stropu. „Prepáčte, že som chcel byť milý."

„Môžeš mi tykať, nie som zvyknutá na zdvorilé rozhovory," precedila pomedzi zuby červenovláska a venovala mu letmý očný kontakt. „Dáš si niečo? Pivo, rum, whiskey?"

Benovi mysľou prebehli spomienky na nemocnicu a záchvat, ktorý mu vyvolali toxíny. Dnes sa odtiaľ dostal, rozhodol sa byť trochu striedmy. „Nemáte niečo nealkoholické?" opýtal sa tápavo. Bál sa, že ho barmanka vysmeje.

„Vodu," vyhlásila s povzdychom a chopila sa pohára.

„Odkiaľ máte vodu?" chcel vedieť Ben.

„Z prameňa?" zahundrala s arogantným tónom, akoby to bola samozrejmá vec.

„Je čistá?" spytoval sa naďalej.

„Všetci vravia, že je úplne bezpečná, no tí, ktorí majú na filter, ju pre istotu prečisťujú..."

„A čo vy?" pozrel sa na prúd priezračnej tekutiny, ktorý mu nalievala do neveľkého pohára.

Barmanka sa neunúvala odpovedať mu, neochotne mu postrčila pohár pred ruky a znova sa pustila do utierania pohárov.