Trhlina

7. časť

Cez veľkú bránu vyhĺbenú v strmej stene trhliny sa premieľal jeden muž za druhým. Kde-tu sa vyskytlo aj nežné pohlavie, no ženy odeté v zelenej uniforme s ľahkým pancierom na pleciach, predlaktiach a iných častiach tela, priam nežne nepôsobili. Ben stál pred vstupom do základne. Na ľavo od brány oddychovala na provizórnej pristávacej ploche helikoptéra, ktorá ho zachránila pred istou smrťou. Opieral sa o ňu holohlavý muž a pedantne čistil hlaveň dlhej pušky. Presne táto zbraň prevŕtala lebku predátora, ktorý ho chcel pred niekoľkými dňami zožrať.

Ben chcel k mužovi podísť a poďakovať sa mu, no zaváhal. Bál sa podobnej reakcie, akú zažil v krčme. Musel si zvyknúť na to, že je tu nový, a mnohí ho za to môžu nenávidieť. Obzvlášť ak kvôli nemu museli riskovať krk.

Mladík sa predrel cez skupinku bojovníkov, ktorá pomalým tempom kráčala do vojenskej základne. Stratil sa v zelenom dave ako ihla v kope sena. Všetci si ho premeriavali skúmavým pohľadom, bol tam jediný, ktorý bol odetý v čiernej koženej bunde. Kráčal neisto, pohľadom blúdil po nápisoch nad dverami, hľadajúc samotného generála. Po pár minútach to však vzdal, podišiel k jednému z mužov, ktorý vyzeral dostatočne inteligentne. Zdanie občas klame, možno mal taký pocit len kvôli okuliarom, ktoré mu sedeli na nose.

„Zdravím. Nerád ruším, ale hľadám generála, vedeli by ste mi poradiť?" vyjachtal zo seba a pozrel sa vojakovi do očí cez hrubé optické sklá.

„Ste tu nový? Chcete sa pridať k domobrane?" pozdvihol obočie, a keď si všimol, že mladík súhlasne prikyvuje otočil sa. „Zavediem vás, poďte za mnou."

Ben poslúchol a ako poslušný pes vykročil za ním. Mal pravdu, natrafil na slušného vojaka. Z vlastných skúseností dobre vedel, že nie každý je priateľský a zdvorilý.

Cestou za generálom Ben krútil hlavou zo strany na stranu, všímal si všetko okrem cesty. Ak by ho tam niekto poslal znova, rozhodne by netrafil.

Po jeho ľavej strane sa na zemi váľali dvojice mužov či žien, ktorí medzi sebou neúprosne zápolili, nestránili sa ani tvrdých úderov do tváre. Tréning bol tvrdý a veľmi dôležitý. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku, spomenul si na príslovie, ktoré mu neustále dokola omieľal veliteľ, počas prípravy do úlohy prieskumníka.

O niekoľko metrov ďalej sa nad podlahou z udupanej hliny vznášali zvláštne mechanizmy. Pripomínali robotov, metali sa z boku na bok, nikdy však neprešli vzdialenosť dlhšiu ako meter. Krútili sa okolo svojej osi a dlhé kovové tyče pretínali vzduch zhora nadol alebo naopak. Okolo každého z nich stáli traja vojaci, s ostrými a dlhými mečmi vzdorovali robotom a snažili sa zasiahnuť jeho senzory. Vyzerali byť vyčerpaný, neľútostný mechanizmus im dával rozhodne zabrať.

Ben si až teraz uvedomil, ako všetci bojovníci vyzerajú. Pomaly si zvykal na mechanické končatiny, preto neriešil fakt, že skoro každý z mužov a žien má niektorý úd nahradený kovovou protézou. Taktiež sa mu zazdalo, že väčšina ma po tvárach nepekné jazvy, no nebol si tým istým.

V celej podzemnej budove vládlo šero, tak ako všade. Steny osvetľovali iba lampáše alebo fakle. Kde-tu na zem dopadal priamy, no tenký svetelný lúč, prenikajúci do podzemia cez dlhé potrubie pretínajúce všetku zeminu medzi základňou a mestom. Ben čakal, že tam bude ťažký vzduch a že všade bude cítiť zatuchlinu, no bol prekvapený. Vzduch bol svieži, celá budova bola chladná, pravdepodobne na tom pracoval nejaký druh klimatizácie a chladičov. Niečo podobné mali aj u neho doma.

Pohľad obrátil napravo. Na osvetlenej tabuli sa vynímal plagát zvláštnej bytosti. Ben prižmúril oči, aby na skicu lepšie zaostril a na oblude spoznal tenké pancierové nohy, klepetá a obrovské kúsadlá. S týmto mám bojovať? prebehlo Benovi hlavou no v tom jeho myšlienky prerušil hlas jeho sprievodcu.

„Sme tu, za týmito dverami nájdete generála, veľa šťastia, nebude to ľahké," pozdvihol ruku k hrubým kovovým vrátam, akoby ho vítal u seba doma.

Ben len nechápavo pokrútil hlavou: „Čo nebude ľahké?"

„No predsa skúška. Neberieme medzi nás kadejakých babrákov, každý musí prejsť prijímacími skúškami a tvrdým tréningom. Bez toho by ste pri strete s chrobákom neprežil ani sekundu. Musíte vedieť anatómiu tela každého druhu, kde udrieť, aby ste ich porazili, ako sa brániť a podobné veci, ktoré vám zaručene zachránia život."

„Aha," povedal váhavo. Muž v uniforme ho trochu zneistil. Snažil sa v duchu posmeliť. Veď som predsa už jedným výcvikom prešiel, nie som obyčajný zelenáč, zvládnem to.

Otvoril dvere a pred ním sedel na veľkom koženom kresle holohlavý muž v pokročilom veku. Čo však Bena zarazilo najviac bolo to, že hlavou sa mu tiahla trojitá jazva. Podobnú mal jeden z jeho už zosnulých priateľov. Takúto ranu mu zanechal jeden z koživcov. Jeho pazúry boli priostré aj na protiradiačné brnenie.

Robustný muž sa postavil spoza kancelárskeho stola, nechal papiere papiermi a privítal Bena podaním ruky. „Zdravím, nové posily?"

„Zdravím," opätoval mu pozdrav a stisk ruky. „Áno, rád by som sa k vám pridal."

„Tak to ste na správnom mieste," pokýval spokojne hlavou a premeral si ho zvedavým pohľadom.

To isté urobil aj mladík. Avšak z úplne inéhodôvodu, ako generál. Až teraz si všimol, že tri zvyšné končatiny sú zostavenéz kovu.