Trhlina

2. časť

Muž zamrvil očami pod viečkami. Jeden by bol povedal, že sa mu práve snívajú veľmi nepekné nočné mory, keď zrazu otvoril oči. Zrak mu podráždilo jasné biele svetlo, ktoré vládlo všade navôkol.

Som mŕtvy? pýtal sa v mysli sám seba. Po tom, čo na povrchu prežil, by sa tomu vôbec nedivil. Avšak do posmrtného raja, aj keby mu tam bolo rozhodne lepšie, sa nedostal.

Jas začal slabnúť, tmavohnedé oči sa začali asimilovať. Razom rozpoznal miestnosť, v ktorej sa nachádzal. Okolo neho stálo mnoho lôžok, na ktorých ležali muži, ale aj ženy. Niektorí vyzerali pomerne spokojne, pri niektorých stála sestrička, zahalená snehobielou uniformou, a viedli spolu energický rozhovor. No niektorí, rovnako ako aj on, pôsobili skôr mŕtvo než ako plný života. Nachádzal sa v nemocnici. Ak sa to takto dalo nazvať.

Zrazu si kútikom oka všimol žiariacu postavu kráčajúcu k nemu. Aj jej telo obopínala čistá biela uniforma. Jej dlhé vlasy zopnuté v chvoste mužovi pripomínali slnečné lúče. Pôsobila na neho ako anjel. Už jej chýbali len mohutné krídla pokryté páperím a svätožiara voľne sa vznášajúca nad hlavou.

Napriek tomu sa však muž chmúril. Nerozumel, prečo sú nemocnice tradične ladené do bielej farby. Prebral sa po niekoľkých dňoch nekonečnej temnoty. Žiara, ktorá sálala doslova z každého kútu mu šla mozog rozorvať na márne kúsky.

Mužovi vírila hlavou jediná otázka.

Sestrička zastala vedľa neho. Usmiala sa a prehovorila príjemným hlasom: „Dobré ráno. Ako sa cítite?"

„Kde to som?" vyhúkol zo seba a chvatne sa snažil posadiť.

Mladá blondína v momente zastavila a ruku mu položila na hruď. „Len ležte," riekla, „potrebujete oddychovať."

Muž sa zahľadel na jej ruku. Alebo skôr kovový mechanizmus, ktorý ako ruka slúžil. Vôbec si jej hendikep nevšimol, preľakol sa. Mladá žena si to bezpochyby všimla.

„To je tu bežné," smutne sa usmiala. „Zvyknete si."

Zrak mu znova skĺzol na miesto, kde sa ho pred chvíľou dotkli chladné železné prsty. Až teraz si uvedomil, že mu chýba zbroj.

„Kde sú moje veci?!" vykríkol naštvane a znova sa štveral na zadok. Tentoraz mu už sestrička nebrojila a nechala ho posadiť sa.

„O ničom neviem, priviezli vás tu takto," prehodila nezaujato.

„Kde to vlastne som?" vrátil sa muž k svojej prvej otázke.

„Všetky otázky vám zodpovie guvernér, ja som tu len na to, aby som sa starala o váš zdravotný stav. Podarilo sa nám z vášho tela odstrániť skoro všetky toxíny. Potrvá to už len pár dní a môžete ísť," povedala anjelským hlasom a následne sa odmlčala. Otočila sa. „Teraz sa môžete pýtať čo len chcete," vyhlásila a hlavou pokynula smerom k protiľahlej stene, odkiaľ sa razom vyrútil zavalitý chlapík.

Ležiaci muž si ho doteraz vôbec nevšimol, jeho tmavá kožená bunda sa skrývala za ladným telom sestričky. Chlapík k nemu kráčal ráznym, no ťarbavým krokom. Namiesto jednej z nôh musel dostupovať na mechanickú protézu, ktorá pri pohybe vydávala len nepatrné zvuky motorčekov. Podopieral sa o lesklú palicu z neznámeho materiálu. Na jej konci sa v nemocničnom svetle jagala strieborná päsť.

Keď sa chlapík zastavil pri lôžku, zahľadel sa na muža, ktorý na ňom spočíval. Ležiaci pacient si nemohol nevšimnúť jeho obrovskú jazvu, tiahnucu sa cez celú tvár. Nech mu túto ranu spôsobilo čokoľvek, rozťalo mu to aj peru. Tá sa očividne nezrástla podľa plánov, vo štvrtine úst mal hornú a dolnú peru vedno zlepenú.

„Zdravím vás," precedil pomedzi zuby chlapík. Rozprával veľmi nemotorne, jeho jazva mu nedovoľovala poriadne rozďaviť ústa. „Som guvernér tohto...mesta," zaváhal pri pomenovaní miesta, kde sa práve nachádzali.

„Kde to som?" zopakoval muž otázku naliehavo už po tretíkrát.

„Nachádzame sa v našej základni. Nemusíte sa ničoho báť. Ste v relatívnom bezpečí," vysúkal zo seba guvernér.

„V relatívnom?" začudoval sa pacient.

„Máme tu isté problémy, s tými vás oboznámime neskôr. No..." odmlčal sa, rozhodne to pri rozhovoroch nemal ľahké, „kto ich v dnešnom svete nemá?"

„To máte pravdu," odvetil muž a zamyslel sa. Bolo by celkom správne predstaviť sa, prebehlo mu hlavou a podal chrámucemu päťdesiatnikovi ruku. „Moje meno je Benjamin. Volajte ma Ben."

„Teší ma," opätoval mu stisk. „Všetci ma tu volajú guvernér, môžete ma takto prezývať aj vy."

„Kde je moja zbroj?" chcel vedieť Ben.

„Nebojte sa, všetko je v bezpečí v sklade. Čo je to vlastne za brnenie?" spytoval sa guvernér so zaujatým pohľadom. „V živote som takú nevidel."

Ben sa začudoval. Doma mal takúto zbroj skoro každý. Doma, pohltila ho nostalgická nálada pri myšlienke na toto slovo. Od svojho detstva trávil všetky chvíľky v tej najmodernejšej základni, akú tento svet poznal. O jej bezpečnosť sa starali tie najprešpekulovanejšie technológie, aké sa ich vedcom podarilo vynájsť. Celé mesto bolo chránené masívnymi filtrami, ktoré ich ovzdušie čistilo od smrteľne jedovatých látok. Pred radiáciou ich chránila masívna nepriehľadná kupola. Ak by vnútri nejestvovalo žiadne osvetlenie, žiadne pouličné lampy, žili by v úplnej temnote.

Avšak výprava na povrch stála jeho oddiel život. Prežil iba on. A to sa od domova nachádza niekoľko stoviek kilometrov.

„Poviem vám o tom neskôr," odpovedal Ben stroho. Mal ešte priveľa otázok, ktoré mu guvernér musel zodpovedať.

„Ako ste..." odmlčal sa, slová akoby mu uviazli uprostred hrtana. Rukami silno uchopil okraje lôžka, až mu zbeleli hánky a navreli žily. Vydal zo seba len chrčanie.

„Čo sa deje?" pribehla okamžite anjelská sestrička. Hodila na Bena letmý pohľad a okamžite vedela, o čo ide. „Potrebujem pomoc, okamžite!" skríkla na zvyšný personál a rázom niečo vyťahovala zo šuplíka.

„Čo mu je?" zaspätkoval guvernér neistým krokom.

„Toxíny. Stále mu napádajú telo. Musíme mu dodať viac protilátok. Dúfam, že ho takáto dávka nezloží..."

Do infúzie mu injekciou striekla podivuhodnú azúrovú tekutinu. Za pár sekúnd sa mužovo telo uvoľnilo a zostal pokojne ležať. Na skrkvanom lôžku sa v pravidelnom tempe zdvíhal jeho hrudník, prijímajúc čistý vzduch.

„Prídem inokedy," otočil sa guvernér na pätácha vyteperil sa z miestnosti. Palica, o ktorú sa neustálepodopieral, pritom v nerovnomernom tempe klopkala o chladnú podlahu.