Trhlina

5. časť

„... a s tou poondiatou motorkou som zletel priamo do trhliny. Kto mal vedieť, že tam je? Kvôli búrke som videl akurát tak veľké hovno," rozhadzoval rukami starec.

„Čo že ste?" neveril Ben vlastným ušiam.

„Padol som do trhliny. Neboj sa, očividne som to prežil," zasmial sa. „Horšie to bolo s tým chlapíkom, na ktorého dopadla motorka."

Ben sa nezdržal smiechu. Vedel, že to bolo nanajvýš nevhodné, no neovládol sa.

„Je to tak," pritákal Joseph a taktiež sa zachechtal.

„A ako ste to, preboha, prežili?" opýtal sa mladík so zvedavým pohľadom.

„Zletel som rovno do vodnej nádrže," poškrabal sa po čele. „Nevyhol som sa odreninám, či dokonca aj zlomeninám, ale aspoň zo mňa nebol mastný fľak."

Ben krútil hlavou nad predstavou absurdnej situácie. Joseph musí byť naozaj šťastlivec. Dosvedčujú to všetky príhody, ktoré mu vyrozprával za celé poobedie.

Vtom si spomenul na guvernéra a na to, čo mu povedal. Večer sa zastavte, prebehol mu mysľou jeho hlas. Pozrel sa von ponad hojdacie dvere. Vonku už zavládla temnota. Pri počúvaní zaujímavých príbehov nevnímal okolitý svet.

„Koľko je hodín?" opýtal sa náhlivo.

Starec zaškúlil na svoje strieborné hodinky. Ben netušil, odkiaľ mal batérie, pravdepodobne ich tu nevyrábajú. „Pol šiestej. Prečo?"

„Pol šiestej?" Veď je úplná tma," zatváril sa nechápavo.

„Sme v trhline, chlapče. Slnko je už dávno za jej horizontom," zasmial sa schuti muž v klobúku.

Ben sa plesol po čele. „To mi vôbec nenapadlo."

„Máš nejaké povinnosti?" chcel vedieť Joseph zo zvedavosti. Všimol si, že sa mladík niekam náhli.

„Mám sa stretnúť s guvernérom u neho doma," priznal sa Ben.

„Toto mesto poznám veľmi dobre, rozhodne lepšie ako ty. Odprevadím ťa," ponúkol sa.

„Ďakujem, spoločnosť mi príde vhod," usmial sa Ben. Nepriznal však, že v skutočnosti sa bojí prechádzať mestom sám. Nie žeby sa bál tmy, na tú bol od narodenia zvyknutý. Obával sa, že na neho niekde za rohom čaká trojica hlupákov, ktorí sa ho pred istou chvíľou pokúšali zabiť.

„Tak teda poďme," postavil sa starec z miesta, a keď si všimol, ako Ben vyťahuje z vrecka zošúverené bankovky, rukou ho zastavil. „Platím ja. Šetri si peniaze, budeš ich ešte potrebovať. Potrvá to zopár týždňov, kým sa tu usadíš a zaistíš sa."

Ben len ďakovne pokynul hlavou a vykročil smerom k hojdacímdverám, kde počkal na svojho spoločníka, kým zaplatí nápoje.