Trhlina

3. časť

Benjamin kráčal nedlhou, sterilnou chodbou. Odo dňa, keď pri rozhovore s veliteľom mesta dostal záchvat, prešlo niekoľko dní. Sestrička mu zaručila, že ho už zbabili všetkých škodlivín. Prepustili ho, kráčal v sprievode guvernéra. Po dlhom oddychu na nemocničnom lôžku sa cítil pomerne silný, potreboval sa len rozhýbať. V spoločnosti krívajúceho muža musel neustále spomaľovať, čo ho vôbec netešilo. Chcel z tejto presvetlenej budovy čím skôr vypadnúť. Doma na takéto svetlo nebol ani zďaleka zvyknutý.

„Tešíte sa na vychádzku?" opýtal sa guvernér a pousmial sa, aspoň ako mu to znetvorené pery dovolili.

„Neviete si predstaviť..." nadýchol sa Ben nemocničného zápachu. „Tam vonku som zažil svoje."

„To vám verím."

Popri Benjaminovej pravici sa mihlo malé okienko. Všimol si za ním tmavú zeminu. Hlina, povedal si v duchu.

„Vlastne som sa vás ani neopýtal, ako mesto vyzerá," pozrel sa na guvernéra spýtavým pohľadom. „Sme v nejakom bunkri?" To jediné si dokázal vybaviť pri pohľade na nepriehľadnú zeminu.

„V bunkri?" zasmial sa chlapík. „Kdeže. Nebudem mrhať slovami," riekol a zastavil sa pri hlavných dverách. „Pozrite si to na vlastné oči."

Mocným ťahom roztvoril mohutné dvere a Benjamin sa cez ne natešene vyvalil von. Jeho zrak pohltilo svetlo, žiariace na každý kúsok sídla. Niečo mu tu však nehralo. Z oboch strán bolo obkolesené siahodlhou stenou vyprahnutej zeminy.

„Čo to...?" nechápavo zízal na výjav, ktorý ho úplne paralyzoval. Kde to, doriti, som? pýtal sa sám seba a vzhliadol nad seba, hľadajúc akýkoľvek strop. Jeho zrak však oslepilo rezavé slnko, vznášajúce sa na karmínovej oblohe.

„Kurva!" skríkol ako zmyslov zbavený a od úľaky zmätene zaspätkoval, až padol na zadok. Okamžite sa štveral na kolená a štvornožky sa teperil naspäť do budovy. Guvernér na neho len nechápavo hľadel.

„Robíte si zo mňa žarty?" jačal Benjamin. „Čo to má znamenať?" Mladík absolútne nechápal tomu, čo práve pred sebou videl. Rozum sa mu pozastavil, nedokázal pochopiť, ako je to možné.

„Len pokoj, Ben," snažil sa ho guvernér dostať do príčetnosti. „Myslel som, že ste takisto žili na povrchu."

„To áno, ale pred radiáciou a toxínmi nás chránili kadejaké hovadiny," rozhodil rukami. Rozprával už pokojnejšie, jeho mozog už dokázal spracovať fakt, že mu pravdepodobne nič nehrozí. Masa ľudí, ktorá sa ako armáda mravcov premieľala mestom, toho bola dôkazom.

„Na to som zabudol," poškrabal sa po čele chlapík. „Ako by som to povedal...V skratke, do takejto hĺbky žiadna radiácia ani toxíny nedosiahnu. Zatiaľ nikto z nás nedokáže dokázať, ako je to možné. Azda nejaký fyzikálny jav."

„Tak to ma podrž," utrel si Ben spakruky spotené čelo. Srdce sa už vracalo do pôvodného stavu a tep klesal na normálnu hodnotu.

„A to ste ešte nevideli všetko," zasmial sa guvernér cez pootvorené ústa, prezerajúc si hlaveň svojej čiernej palice. „Poprechádzajte sa. Mám isté povinnosti, už som vám v posledné dni venoval dostatok času. Večer sa u mňa zastavte, preberieme pár vecí. Spýtajte sa niekoho na cestu, odtiaľto by som vám to aj tak nedokázal vysvetliť."

„Ďakujem vám za všetko, guvernér," usmial sa Ben úprimne a s odhodlaním sa nadýchol naozaj čerstvého vzduchu. Takúto čistotu v pľúcach vo svojom živote ešte nezažil.

„Rado sa stalo. Ak by ste sa chceli trocha zabaviť, poprípade sa osviežiť dobrým pivom, zájdite tam," riekol a prstom ukázal vysoko na hlinenú stenu. „Presne v tejto chodbe sa nachádza najbližšia krčma." Do ruky mu strčil pár zošúverených a špinavých bankoviek.

Ben sa zahľadel na miesto, ktoré mu šedivý päťdesiatnik označil prstom. Nič podobné vo svojom krátkom živote nevidel, pozdĺž oboch vysokánskych stien sa tiahli chodby vyhĺbené v pevnej zemine a podopreté drevenými piliermi. Schodiská spájali jeden koridor za druhým. Z malých okienok, skrývajúcich sa hlboko vo zvislej stene, vyžarovali žltkasté svetlá. Ľudia sa opierali o zábradlie, posedávali na lavičkách, či zalievali kvetiny a rôzne plodiny posadené priamo v ušľachtilej pôde. Museli vynaložiť mnoho energie na to, aby suchú zem znova zúrodnili, pomyslel si Ben.

„Naozaj vďaka," pokynul hlavou so spokojným výrazom v tvári. Nevedel sa dočkať, až si celé mesto prezrie.

Guvernér mu len chabým pohybom ruky zamávala vybral sa svojou cestou. Päta pevnej palice tentoraz nevydávala žiadenzvuk, s ľahkosťou sa zabárala do udupanej hliny. Ben sa zahľadel na jehokovovú protézu. Veľmi rád by vedel, prečo každý druhý človek, ktorý okolo nehoprejde, zíza na jeho zdravé a celé končatiny. A prečo sa navôkolpremieľa toľko kovových nôh a rúk.