War in us // 2. Kniha

-3-

*Flashback*
,,Je mi ľúto ,že to musela takto skočiť. Nemal som to hovoriť. Mala si byť ešte lepšia." uvidím Davisona ako sa prechádza po mojej .... ani neviem ako to nazvať. Cele? Som pripútaná k lôžku a na rukách mám niečo čo pripomína elektro šoky. Pri každom trhnutí ma mykne a ja cítim bolesť v nohe. Dobre viem , že ak so mnou čokoľvek spravia tak mi nohu napravia aby som ju ani len necítila. Pravdepodobne by si nemohli dovoliť nechať ma ranenú. 

,,Vieš ako si práve odsúdila ostatné? Pošleme ich do hospitalistického spánku. Mohli by sa pokúsiť utiecť. To áno. Ale komu by sa to podarilo, že? Ja dostanem nové adeptky. Budú mať každá okolo šiestich rokov. Vlastne teba som myslím dostal už v piatich , že? Bože bola si tak upípané decko. Myslel som si , že ťa zmanglujem." zasmeje sa a posadí sa tesnejšie ku mne. 

,,Si pekná." žmurkne na mňa a ja sa zmôžem len na smiech. Chlap ,ktorý ma denno denne mlátil mi ide povedať , že som pekná? Aj keby to tak bolo bože veď je starý. 

,,Nehraj sa , že sme kamaráti , hej? Viem čo si zač. Si pekný výkuk." zúžim obočie a zameriam sa na jeho tvár. Zjaví sa na nej prekvapenie. Chuňo sprostý. Čo čakal sakra?

,,Ale ja ťa mám rád." usmeje sa a skenuje moje telo. Z jeho pohľadu sa mi zdvihne žalúdok a najradšej by som sa teraz dogrcala . 

,,Vieš ono by stačilo vymazať ti kúsok pamäť. Nechápem prečo to Ava nespravila. Bolo by to rozumnejšie. A ona ťa posiela do Labyrintu? Divné , nie?" zasmeje sa a jeho ruka skĺzne na moje rameno. Napriek obrovskej bolesti pri elektro šoku mu  ruku odkopnem a kopnem ho do rozkroku. Trhnem sebou čím pretrhnem puto medzi sedadlom a mnou a postavím sa. Davison sa zvíja na zemi pričom ja sa k nemu rýchlo pridám. 

,,Nastavte to na najvyšší level. Tá suka si nič iné nezaslúži." počujem Davisona a zrazu ma obrovská bolesť stiahne k zemi. Všetko ma bolí a pomaly cítim ako strácam vedomie. 

,,Okej nie je ćas vymazávať všetko. Vymažte len to najdôležitejšie. Pošli klietku." to je to posledné čo počujem a potom ma obklopí tma.

*End of Flashback*

,,Christina sakra zobuď sa!" trhnutie mi naznačí , že som v objatí Newta a ten ma v kŕčoch zviera na zemi. Nezvládnem to . Silno ho chytím a objímem ho. Z očí mi vystreknú slzy a ruky sa mi začnú triasť. Plačem Newtovi na rameno a snažím sa zo všetkého spamätať ale je toho moc. Už som niekoľko dní nespala . Teraz som mohla byť v tranze poriadne dlho. Bojím sa ísť spať  , bojím sa byť sama , bojím sa dokonca pozrieť do zrkadla v strachu , že tam uvidím tú starenu a znova padnem do RAM spánku. Mám strach , že keď sa nepoponáhľam bude koniec. Koniec všetkého  . A to si nemôžem dovoliť. 

,,Mala by si si ísť pospať." pobozká ma na čelo Newt a ja pokrútim hlavou. Nesmiem ísť spať . Nie dokiaľ sa nevyrieši ako z tohto von. 

,,Nie. Bojím sa . A ty to moc dobre vieš." pokrútim hlavou a pozriem kde sme. Sme stále na rovnakom mieste ako predtým . Sme medzi stromami a ja sedím na zemi. 

,,Ja vie-" Newta preruší šťastný výkrik. Obaja sa strhneme a uvidím Minha s Thomasom ako rýchlo pribehli s papierom v ruke a s tou rúrou čo som pred nejakým tým časom zohnala v Labyrinte.

,,Teresa na to prišla. Dostaneme sa odtiaľto!" obom nám padne sánka a vidím , že Newt začal zrýchlene dýchať. 

,,A-Aa-ko?" obaja vykoktáme naraz a oni nám kývnu aby sme šli za nimi. Dostaneme sa do stanu kde nad plánmi stoja Teresa s Beccou. 

,,No hovor." ukážem na Teresu a tá sa šťastne usmeje. Nad plánovaním úteku sme strávili veľmi dlho. Minimálne 10 hodín ale našli sme riešenie. Ja s Beccou spravím zhromaždenie a tam to všetkým oznámime. Gally nás pravdepodobne nechá zavrieť do diery kde nás prídu otvoriť Newt s Adamom. Prakticky idú už všetci. Ria  , Minho , Mina , Adam , Dave , Andrew , Brian , Chuck , Thomas , Teresa , Pánvička a tak ďalej. Ide nás naozaj veľa no kto zostane je otázne. 

,,Dobre. Minho choď to oznámiť. Ja s Beccou sa pripravíme ." poviem Minhovi keď sme v stane kápov. Mám strach, Čo keď to nevyjde? Čo ak nás Gally dá zabiť? Čo ak umrieme na ceste za slobodou?

,,Ukludni sa. Bude to dobré. Nezabudni . Robíš to pre Hope." a tá jediná veta mi pomohla. Áno Robím to pre Hope . Nenechám ju v tom . Milujem ju a zachránim ju nech to stojí aj môj život akk to má znamenať , že ona bude žiť.

,,Môžme?"

,,Môžme." a tým som vkročila do niečoho čo mňa aj mojich priateľov môže stáť život.