War in us // 2. Kniha

-6-

,,Mali by sme ísť pozrieť ako je na tom Brian." zašepkám a obaja sa pomaly postavíme. Poobzerám sa okolo seba. Nedokážem si zvyknúť na ten pocit uzavretosti. Vtipné , nie? Bola som pár rokov väznená ale nikdy som si nepripadala ako väzeň. Skôr ako na dlhej dovolenke. S veľa kamarátmi. Grupáč , nie? Teda v tom dobrom slova zmysle. 

Prejdeme okolo obesencov nad ktorými len ja mávnem rukou pritom Newt vyzerá celkom vystrašene. V istej miere ho chápem ale nie sú skutoční. Majú nám len symbolizovať niečo , čo možno raz budeme my. Tej predstavy sa nebojím. Je to normálne. Nebojím sa smrti, nebojím sa zabudnutia...bojím sa bolesti , ktorú budem prežívať keď budem žiť. Ja viem. Je divné , že to hovorím ale bolesti sa bojím. Neznášam bolesť a najradšej by som utiekla vždy keď dostanem kopanec. 

,,Vážne ťa tí obesenci strašia?" spýtam sa s jemným záujmom ale nenamáham sa otočiť hlavu , aby som mu videla do očí. 

,,Jasné , že áno. Nechcem zomrieť." sťažka preglgol a ja som len pretočila oči. 

,,Umreli oni. Neumieraš predsa ty." odseknem a kráčam stále rovno. 

,,Ale značí to , že jedno ľahké pošmyknutie môže skončiť smrťou. Ty sa nebojíš?" pri jeho otázke sa zachvejem no stále pokračujem s kamenným výrazom na tvári. 

 ,,Sú to len halucinácie vyvolané v zadnej časti nášho mozgu za pomoci enzýmom a amoniakových kyselín ,ktorá sa ti nahromadili v mozgu pri tvojom spustení strachu."   zaškrípem zubami a on si povzdychne. 

,,Prestaň byť chladná. Aj ty musíš mať z niečoho strach." chytí ma za lakeť a otočí si ma čelom k nemu no ja sa vytrhnem. Otočím sa späť a kráčam ďalej k miestnosti z ktorej som pred chvíľou ušla. Už sa z nej neozývajú žiadne zvuky a ani výkriky. 

,,Nebojím. Nebolo mojou úlohou báť sa." hneď ako to vypustím z úst na chvíľku zastaví. 

Prestaneš!

,,Čo si povedala? Nebolo úlohou? Čo to znamená?" spýta sa nechápavo Newt a ja len pokrútim hlavou. 

,,Nič vážne."  vstúpi do miestnosti a uľaví sa mi keď uvidím, že Brian spí. 

,,Ako ti je?" podíde ku mne Mina a jemne ma objíme ako keby sa bála , že keď pritlačí , rozbijem sa. 

,,Ako je mne? Ako je na tom Brian?" pozriem na jeho spiace telo a zívnem . Som unavená, najradšej by som sa zvalila na zem a prespala celý tento chaos . Mina len potrasie hlavou a usmeje sa. 

,,Je v poriadku. Zaspal." usmeje sa na mňa a ja sa otočím. Väčšina Placerov sa obšíva a pozerajú si a krky. 

,,Už nie si jediná potetovaná, čľup." zachechce sa Minho pri mne a ja sa neho otočím. 

,,Čo tam máš ty?"

,,Vodca. Newt má lepidlo a Thomas má "byť zabitý skupinou B". Ďalej Mina je spolubojovník , Becca tam má spoluzakladateľ a Brian má obeť. No a nakoniec ty. Omyl. Ostatní tam nič nemajú. Behajú tu ako sliepky v Zartovom kurníku." pretočí očami a vydá sa ostatných upokojovať pričom ja nemám náladu niečo riešiť. Jednoducho si ľahnem na posteľ , zavriem oči a nevnímam nič iné .

***

,,Christina." 

Minhov hlas . Slabý , ale silnejší, ako keď som ho počula naposledy. 

,,Christina. Vstávaj , čľup." otvoria som oči no svet sa mi zdal rozostrený. Videla som len siluetu Minhovej postavy a chvíľku mi trvalo kým som si zvykla na svetlo v izbe.