War in us // 2. Kniha

-7-

,,Ako to myslíte? To akože keď neprejdeme tou vecou tak pre nás prídu a popravia?! Robíte si zo mňa ?!?" skríknem a z celej sily buchnem do steny pri mne. Všetky veci sme mali pobalené. Jedlo ,ktoré sme schovali sa uložila a schovalo. 

,,Máte už len 10 minút." zopakuje Potkan  bez toho , aby na nás pozrel. Naštvane sa na neho pozriem a Minho sa pretisne dopredu. 

,,Ako vodca idem prvý." povie a strčí ruku do niečoho čo bolo pre mňa záhadou. S otvorenými ústami som sledovala ako mu zmizla ruka a keď vkročil celý a stratil sa , nezmohla som sa na slovo. 

,,Dobre. Ideme." poviem a chytím Newta za ruku. Hneď ako prejdeme tou vecou ocitneme sa vo vlhku. Horí mi celé telo a nedočkavosťou po mojou dcére sa trasiem.  

,,Kde to do frasa sme?" spýtam sa Minha , ktorý sa ale taktiež okolo seba vystrašene obzerá. Vyzerá to ako polorozpadnutá budova , do ktorej keď sa oprie vietor , spadne..

,,To keby som vedel , čľup." pretočí očami a začne skúmať každý kameň. Za mnou sa jeden Flekár po druhom objavuje a tiež vystrašene pozerá. 

,,To sme všetci?" spýtam sa keď už nevidím nikoho vychádzať. Adam prikývne a ja si povzdychnem. Je nás asi 20...Zo 60 sme zostali 20-ti. Skvelé...

,,Máme všetko jedlo?" spýtam sa Pánvičky no namiesto jeho odpovede počujem hlas zhora.

,,Jedlo?" hlas sa opiera o steny a chvíľku mám pocit , že sa budova pod silou hlasu zatriasla. Zdvihla som hlavu a presne to isté urobili aj ostatní. Newt ma prepálil pohľadom a chytil za ruku. 

,,Kto si?" skríknem hore a zrazu z vrchného poschodia sem k nám zoskočí starší pán. Jeho vlasy naberajú šediny a ja len čakám kedy sa po nás rozbehne. Nevyzerá nijako pomätene ale ani normálne. 

,,Volám sa Jorge," predstavil sa s rozpaženými rukami, akoby očakával potlesk za svoje akrobatické číslo. 

,,Som pomätenec a vládca tohto mesta." nemohla som uveriť , že práve zoskočil z druhého poschodia sem k nám. To je ....divné. Prezerala som si ho od hlavy po päty. Špina na tvári prekrývala jeho vrásky a trochu zvláštne oči. Látka oblečenia bola taktiež špinavá a mierne dotrhaná. Vlasy mal mastné a v svetle sa mu leskli od potu.

,,Zabudli ste rozprávať?" opýtal sa Jorge. Jeho hlas s k rozpadnutej budove vôbec nehodil. 

,,Alebo sa bojíte pomätencov? Máte strach , že vás zhodíme na zem a zjeme vám oči? Hmm, pochúťka! Keď nie je čo vložiť do úst , nikdy nepohrdnem dobrou očnou buľvou. Chutia ako surové vajcia." 

,,Priznávaš sa teda, že si pomätenec? Že máš všetko v hlave popletené?" 

,,Práve povedal do frasa , že rád zje aj očnú buľvu. To je podľa mňa veľmi dobrý dôkaz pomätenosti, Pánviča!" 

Dlho nik neprehovoril . Newt sa otočil a pustil moju ruku. Svoju následne obmotal okolo môjho boku a pousmial sa. 

,,Koľko vás tu je?" to by ma sakra tiež zaujímalo. 

,,Nás? Chceš vedieť , koľko je tu pomätencov? Všetci sme tu pomätenci , hermano." 

,,Vieš ako to myslí. Nehraj sa láskavo na sprostého, camarada." zasyčím a on sa pri pohľade na mňa zasmeje. 

,,Nie som váš priateľ. Ale tvoja tvár mi je nejaká povedomá. Ako sa voláš?" premeria si ma očami a mne sa zrýchli tep. Nervozita ma doslova požiera. 

,,To nie je tvoj posratý biznis." zaškrípem zubami a prejdem si ho očami.

,,Odpovieš, abuelo?" nadvihnem obočie v otázke a on sa uchechtne.