War in us // 2. Kniha

-8-

,,Poskytneme vám lieky. Dáme vám niečo , čo bez nás nikdy nezískate. Šancu. Berte alebo nie. Sme váš liek. Bez nás máte smrť istú." prekrížim si ruky na prsiach a snažím sa tváriť sebaisto , ale nepomáha k tomu fakt, že ak spravím chybu, Newta zabijú. A to nemôžem dopustiť...Milujem ho. 

,,Dávaš mi na výber medzi niečím , čo môžme získať a tým čo už máme? Žijem si tu ako kráľ. Jedávam pravidelne, všetci ma počúvajú a na môj rozkaz dokážu zabíjať. Myslíš , že toto je niečo čoho by som sa chcel vzdať?!" jemne zdvihne hlas no mňa to nevyvedie z miery. Veď na toto som trénovaná. Zvládnem to aj bez toho, aby som mu rozbila tú jeho nevymáchanú držku. 

,,Okej. Máte na výber. Môžte ísť s nami , mať čisté postele, teplo alebo príjemný chládok, spánok koľko len chcete, jedlo z viacero druhou a bezpečie. Tu máte maximálne tak pár konzeriev, bláznivých ľudí , ktorý vás môžu v spánku zabiť , lebo im preskočí a neustály strach o život. Je to váš výber." zasyčím trochu hrubšie ako by som chcela a on sa len uchechtne. 

,,Máš pravdu ale čo ak nás vyhodia? Nedajú nám liek. Akú máme potom šancu?" pozrie na mňa s úškľabkom na tvári no ja nepovolím. 

,,Určite väčšiu ako teraz. Teraz jediné čo máte je nič. A ste si istý asi preto, lebo nič vám zobrať nemôžu, že? Ak s nami podstúpite cestu tak , máte aspoň nádej. Bez cesty ste beznájdení a odsúdení na smrť. Ja sa smrti nebojím. Ak chcete , zastreľte ma. Zobrali mi polovicu môjho život a druhú polovičku drží nejaký spotený úbožiak v roztrhnutej košeli. Tak čo? Dohodneme sa alebo nie?" dlhšie je ticho čo ma privedie do nespokojnosti. Nepáči sa mi ticho keď vyjednávam. Je to stresujúce. 

,,Fajn." povie nakoniec a ja len pokrčím obočie .

,,Čo fajn?"

,,Ideme." mykne ramenom a ja na neho pozriem s otvorenými ústami. Postaví sa a kývne mi hlavou , aby som ho nasledovala. Prejdeme von a ja uvidím ako Jorge kývne , aby ich pustili. Hneď ako sa Newt rozbehne ku mne , zaplaví ma tma a ja už len cítim ako padám na tvrdú kamennú zem. .

***

,,Dlho som sa neozvala." rýchlo sa postavím a uvidím Avu ako stojí pri veľkom kancelárskom stole. Zreničky sa mi rozšíria a začnem zrýchlene dýchať. Niekedy by som si myslela, že mám záchvat paniky , ale dnes viem, že to je len strach zo simulácie. 

,,Bojíš sa ma?" usmeje sa od ucha k uchu a ja pokrútim hlavou. 

,,Vás sa nebojím. Mám len túžbu rozrezať vám hrdlo tak , že si doň budem môcť odpľuť." zasyčím a on sa zľahka usmeje. 

,,Vieš, už sme stihli tvoju dcéru podrobiť séru rastu. Vyzerá teraz na pekných 14. Má blond vlasy po tebe no oči a tvári...To je celý Newton." pousmeje sa a vydá zvuk , ktorý má asi pripomínať smiech. 

,,A vy ste ma tu teraz dala , aby sme sa porozprávali a ja žobrala o kvapku súcitu ,alebo čo?" pokrútim nechápavo hlavou a prekrížim si ruky na prsiach. 

,,Chcela som ti len pripomenúť , že sa treba biť za to čo chceš." usmeje sa na mňa a ja k nej pristúpim bližšie. 

,,Takže si myslíte , že ak mi znemožníte všetky možné zdroje normálneho žitia, dostanete zo mňa alebo nás niečo , čo pomôže vášmu frasáckemu experimentu? Nebuďte smiešna." naoko sa zasmejem. 

,,Práve naopak. Veľmi to pomáha. Sme blízko k lieku." 

,,Ale prosím vás. Sama tomu neveríte. Obetujete nás len kvôli niečomu, čo nikdy nezískate. Mali by ste izolovať mestá. Izolovať zdravých a chorých liečiť. Vy zatiaľ zdravých posielate umierať." pokrútim hlavou a ona naštvane treskne rukami o stôl. Jej hologram zaiskrí a stôl praskne. Sklo sa rozsype po podlahe no ja sa nenamáham odstúpiť. Sklo mi jemne poreže nohu ale nič to nie je. Je to ako škrabanec. Rýchlo sa to zahojí.