Better let go than kill...

CAROLINE

Caroline precitla. Otvorila oči a ako tak ležala, úpenlivo premýšľala, o čom sa jej snívalo. Okolo hlavy jej ležali vlasy smerujúce do všetkých svetových strán.

Jej orieškové krátke rovné vlasy s ofinou ladili s jej čokoládovými očami, ktoré zamyslene hľadeli do stropu. Zhlboka sa nadýchla, lebo stále nevedela prísť na to, čo za prekrásny sen sa jej sníval.

Vstala a pozrela na hodiny. Za pol hodinu začína škola... Už zase jej nezvonil budík! Z postele vyletela rýchlosťou svetla, rýchlo sa poobliekala, umyla a očesala. Z kuchyne si vzala suchý rožok, dala ho do úst a rýchlo sa bežala obúvať.

„Ešte dvadsať minút. Rekordný čas – sa nezdám," pochválila sa a zamkla prázdny dom.

Cesta jej väčšinou trvala dobrých 15 minút, no teraz si švihla, aby sa stihla prezuť a zopakovať si na hodinu. Cesta jej síce trvala až 12 minút, no aj tie tri minúty boli niečo. Rýchlo sa prezula, bundu šmarila do skrinky, zamkla a ponáhľala sa do triedy.

V triede boli už všetci okrem nej. Keď otvorila, všetci sa otočili a pozerali na ňu. Čo na mňa všetci čumíte, sakra? pomyslela si.

„Prepáčte slečna, ale tu sa učí!" povedala učiteľka. Až teraz si uvedomila, prečo na ňu všetci tak zízali: v jej triede sa učila iná trieda prvú, nultú, hodinu. To znamená, že ešte nezvonilo ani na prestávku. Ospravedlnila sa a rýchlo odišla z triedy. Vydýchla si. Ale ako to, že si nevšimla, že to nie sú jej spolužiaci? A kde potom vlastne sú? Veď hodinu majú mať v ich triede...

Keď tak premýšľala, kde sú asi jej spolužiaci, zrazu ich počula rozprávať sa a kráčať po chodbe. Šťastie či smola? Alebo osud? Sama nevedela, no bola rada, že ich počula, aj keď tým bola sama prekvapená.

V triede nemala kamarátov, akurát tak sa zdravila s pár babami, no to bolo všetko. Vždy si pripadala iná, odlišná...

"Ahoj, Caroline! Máš úlohu z matiky?" vítala ju hneď spolužiačka Miriam. Caroline ju nemala práve v láske, Mima (tak sa nazývala) bola strašne falošná. Caroline sa však premohla a prikývla.

"Jasné, že mám," zložila si tašku z pliec a vytiahla zošit z matematiky, ktorý mala minulý večer otvorený asi pol hodinu.

"Hovorila som ti," Miriam víťazoslávne pozrela na svoju najlepšiu kamarátku Jeniffer. Aj tá bola poriadna horenoska. Caroline sa tým už dávno netrápila. Podala Miriame zošit, tá ho zdrapla, hodila sa na lavičku a dala sa opisovať domácu úlohu.

"Aspoň dúfam, že to má dobre," zamrmlala Jeniffer a tiež to odpísala.

"Ona to má VŽDY dobre, čo to nevieš? A aj keby to tak nebolo, je to jedno, no nie? Aspoň máme úlohu!" osopila sa na ňu Mima a Caroline si vzdychla.

"Čauky, baby. Ahoj, Caroline," kývol na pozdrav Mike, spolužiak, futbalista.

"Ja akože nie som baba?!" nadvihla obočie Caroline.

"Ale jasné, že si, drahá moja!" chytil ju Mike do náručia zozadu a potočil ju vo vzduchu.

"Mike?! MIKE, OKAMŽITE MA DAJ DOLE!!!" jačala Caroline. Spolužiak jej vyhovel a keď Caroline zacítila pod nohami zem, musela sa veľmi krotiť, aby tomu nafúkanému futbalistovi s obrovským egom nevlepila jednu krásnu štipľavú facku po hube.

S Mikeom bola, podľa možností, zadobre. Bol zrejme jediný chalan, s ktorým si rozumela. Dalo sa s ním porozprávať, ale niekedy to bol skrátka typický chalan a mal tie typické narážky. Aj tak sa s ním rozprávala len vtedy, keď za ňou prišiel on...

"Čo si o sebe myslíš, ty idiot?" sykla naňho.

"Prepáč," sklopil pohľad Mike a Caroline len pokrútila hlavou.

"Kde vlastne sme? Bol som v triede, ale tam sa teraz niekto učí," hlesol zrazu Mike.

"To by zaujímalo aj mňa," pritakala Caroline.

"Sme v druhej učebni matematiky. Čo ste neboli pozrieť dnes ráno zastupovanie? Profesorka chýba a bude je zastupovať tá protivná žaba s veľkými dioptriami," prevrátila očami Miriam a všetci naraz si vzdychli. Tú profesorku nikto nemal rád. A ona si za to mohla sama, keďže sa ku každému (aj k profesorom) správala, akoby boli pod jej úroveň. Skrátka primadona!