Better let go than kill...

SÁRA

Je noc. Všade tma a ticho. Mesto je prikryté tmavou plachtou a uspané harmóniou pofukujúceho vánku. Všetci spia... až na ňu. Sára nevie, čo ďalej. Pokúša sa zaspať, no nemôže. Ale prečo? To sama nevie... Vstala. Chvíľu rozmýšľa. Zrazu vykročila istým krokom k balkónovým dverám. Otvorila ich a ticho ako myška sa presunula na balkón. Izbu mala ako jediná na hornom poschodí, takže si mohla byť istá, že nikoho nezobudí.

Chytila sa zábradlia a prezerala si spiace mesto. Vietor sa jej pohrával s jej dlhými rovnými ebenovo-čiernymi vlasmi, ktoré sa kolísali v rytme upokojujúcej atmosféry. Od sivých očí sa jej odrážal mesiac.

Mesiac! To bolo to, čo ju zaujalo. Ale z akého dôvodu? Pozerala naň ako na posvätný obraz. Vysmieva sa mi? pomyslela si. Je taký veľkolepý, a čo je hlavné, že je voľný. Presný opak toho, čím bola ona. Cítila sa ako väzeň vo vlastnom dome. Síce chodila von, aj do školy, ale to nebolo ono. Mesiac naopak putoval, kadiaľ sa mu zachcelo. Sára len nemo túžila po slobode, dobrodružstve, objavovaní... Tak veľmi ho obdivovala, no zároveň nenávidela. Bol jej vzorom, no zároveň jej pripomínal dôvod smútku, dôvod, prečo nemohla spávať. No bol taktiež jej nádejou.

Prešla pol hodina a Sára stále sledovala stredobod jej pozornosti - mesiac!

Zrazu sa pousmiala. Predstavovala si seba ako malú. Mala päť rokov a šťastne pobehovala po záhrade okolo altánku, v ktorom spokojne sedeli jej rodičia. Mama a ocko! Zamilovaní a takí šťastní. Zrazu sa ocko postavil a začal naháňať malú Sárku, ktorá sa strašne smiala, až mala slzy na krajíčku, lebo jej ocko robil popri všetkom všelijaké vtipné grimasy. Zrazu ju vzal do náručia a tuho ju objal, keď sa k nim pridala aj mama. Šťastná rodinka plná lásky a pochopenia...

Sáru zrazu strhlo. Úsmev nahradil smutný výraz. Spomenula si na ďalšiu spomienku z jej detstva... Deň, keď jej mama zomrela. Mala osem rokov, no o deň nato mala narodeniny. Už rok pred tým, čiže na Sárine ôsme narodeniny dostala jej mama zákernú chorobu. Doktori nevedeli, čo to je za chorobu, ani ako ju liečiť. Dávali jej tak dva až štyri mesiace, no keď prešiel piaty mesiac, doktori jej opäť dávali šancu, že to prežije. Jej stav sa začal zlepšovať. Mysleli si, že sa z toho dostane, teda aspoň tak to hovorili Sáre. No aj tak sa jej mama snažila užívať si každú chvíľku s jej dcérkou, ktorá bola pre ňu nadovšetko. Chodili na rôzne výlety, obklopovali ju láskou. Tak veľmi si jej mama priala dožiť sa jej deviatich rokov. No dva dni pred je narodeninami musela odísť do nemocnice. A keď deň pred jej deviatymi narodeninami otec oznámil, že jej mamička sa viac nevráti, úplne ju to vzalo. Dva mesiace bola v nemocnici, lebo nechcela nič jedávať... A jej otec sa len opíjal, lebo bez svojej milovanej manželky si ani nevedel predstaviť svoj život...

Až jedného dňa, sa jeho a vlastne aj Sárin život zmenil. Do jeho života vstúpila iná žena. Ester! Sára začala jedávať a bola na tom čoraz lepšie, no keď prišla domov z nemocnice, našla vo svojom dome cudziu ženu a chlapca. Miesto jej mamičky zabrala nejaká cudzia žena, ktorá ju ani nemala rada. Ale to Sára nemohla dopustiť. Jej mamičku jej nenahradí nikto. NIKTO!

Od tej doby sa musela deliť o všetok s jej novým bratom a macochou. S bratom ako tak vychádzala, no jej macocha ju nemala vôbec rada a dávala jej to patrične najavo. Chýbala jej tá materská láska, ktorú jej už nikto nevedel dať.

Od tej doby už Sára nikdy nebola šťastná. Nikam nechodili, na žiadne výlety, či dovolenky. Boli len zavretí doma, lebo Ester to tak vyhovovalo, dokonca ani nechodila do roboty, všetko musel utiahnuť jej otec. No ten bol taký zamilovaný, že mu to bolo jedno.

Preto sa Sára cíti taká opustená, neslobodná. Preto je mesiac jej vzorom, ktorý jej dáva silu do ďalšieho dňa. Tak rada by sa k nemu pripojila, putovala po oblohe, ako sa jej zachce, no nemohla. Sáre stiekla po líci slza, zrazu ďalšia a ďalšia.Rozplakala sa. Tak veľmi jej chýbala mama.

Trošku smutnejšia časť, ale hádam sa bude páčiť.