Better let go than kill...

Šesť kvetov

28.12.

„Sára? Sára, kde si zase?" vbehol do Sárinej izby jej otec, ktorý ju hľadal už pár minút. Zase je tam, pomyslel si odchádzajúc z jej izby, keď si všimol otvorené balkónové dvere.

„Prečo mi to robíš dieťa?" spýtal sa vlastne sám seba.

...

Sára sedela už hodnú chvíľu pred veľkým kusom kameňa. Náhrobného kameňa. Často sa vykrádala z domu a sedávala tu aj niekoľko hodín. Premýšľala tu, spomínala na svoju mamu. Cintorín bol pre Sáru najstrašnejším, no zároveň aj najobľúbenejším miestom. Obnovoval jej spomienky na jej detstvo.

Ako tam tak sedela a premýšľala, zahľadela sa na chodník, ktorý viedol popri cintoríne. Ona naň videla dobre, no z chodníka by si ju ťažko niekto všimol učupenú pri jednom z hrobov. Okolo prechádzalo minimum ľudí. Zrazu prešiel nejaký pán, pravdepodobne slepý, lebo mal v jednej ruke paličku, v druhej psa a na očiach tmavé okuliare. O pár minút išla okolo pani s kočiarom, v ktorom sa smialo bábätko. Sára sa znovu zamyslela, no z premýšľania ju vytrhla časť rozhovoru skupinky idúcej okolo cintorína.

„... býva niekde tu, volá sa Sára a chodí do školy tam za tou budovou a ešte by bolo dobré dodať, že..." zachytila z dialógu dvoch chalanov, ktorých sprevádzalo asi päť dospelých ľudí. Zvyšok však nemohla počuť, lebo tá divná partia ľudí už zahla za roh. Zdalo sa mi to, alebo som naozaj počula svoje meno? Ale prečo by sa niekto cudzí rozprával o mne? kládla si otázky jednu za druhou. To sa určite nerozprávali o mne, vyzerali ako cudzinci a nemajú dôvod poznať ma. Veď nie som jediná Sára na svete, ak som vôbec dobre počula! upokojovala sa Sára a nedávala tomu veľký význam.

Na cintoríne zostala ešte asi pol hodinu. Potom sa vrátila domov, kde ju už hodnú chvíľu očakával jej otec.

„Sára, prečo? Prečo tam stále chodíš, zbytočne si obnovuješ to smutné obdobie..." spytoval sa tmavovlásky jej otec, len čo prišla.

„Aj tak mi tam je lepšie ako TU!" vykríkla, nezvládajúc situáciu, ktorá nastala. Mala zmiešané pocity, chcelo sa jej plakať, kričať, najradšej by niekam ušla.

„Toto si prehnala, mladá dáma... máš zakázané tam chodiť! Nemôžem sa o teba báť večne!"

„Výborne! Nechceš mi na okná namontovať aj mreže? Veď aj tak sa tu cítim ako vo väzení..." ironicky odvrkla Sára.

„Nebuď drzá!"

„Nevidíš, čo sa s tebou deje, otec? Ester s tebou zametá ako so špinavou handrou, ktorej sa mimochodom v tejto domácnosti ani nechytí! Nechodí do roboty a doma tiež nič neurobí, iba sa vyvaľuje, alebo keď aj ide von, tak to s kamarátkami a míňa peniaze! A ty sa čuduješ, že utekám pri mamin hrob a je mi tam lepšie ako tu, kde na mňa všetci kašlú?" vyčítala otcovi.

„To nie je pravda, ja na teba nekašlem..." oponoval jej otec, no Sára ho prerušila.

„Nie? Vieš o mne vôbec niečo? A vieš aj to, že prichádzam o tie najkrajšie chvíle života – detstvo? Nemám kamarátky ako normálne dievčatá v mojom veku... Vieš, aká je moja obľúbená farba alebo zviera? Vieš vôbec, kedy som sa narodila?" kričala Sára so slzami v očiach. Jej otec na ňu iba nehybne hľadel so smutným výrazom v tvári. Po chvíli sa otočil a mlčky odišiel. Sára ostala znovu sama.

Sárin otec zišiel po schodoch a zamieril si to do obývačky, kde sedela Ester a čítala si nejaký časopis.

„Musíme sa pozhovárať!" povedal rázne.

„O čo ide, Charles?" povedala Ester sladko, no stále pozerala do časopisu.

„Ide o to, že by si si mohla nájsť prácu a začať robiť, lebo ja takto už ďalej nevládzem...Počúvaš ma vôbec? Daj ten časopis na chvíľu preč, toto je vážne!"

„Ach! To nemôžem mať ani chvíľku pre seba? Ale dobre, no... Tak, zajtra sa pôjdem spýtať, či nie je nejaké miesto voľné," povedala nie veľmi s nadšením.

„To som rád, zlato," pousmial sa, „A aspoň sa tu nebudeš nudiť, ja na tvojom mieste by som sa zbláznil od nudy!"

„Máš pravdu..." dodala a znovu si vzala svoj časopis, no potom sa naňho ešte raz pozrela, „či ešte niečo si chcel?"
„Nie, nie... to je všetko, nenechaj sa naďalej rušiť!"

„Veď za to!" pousmiala sa spokojne.

...

Na druhý deň ráno, keď sa Sára prebudila si rýchlo nahádzala veci do tašky, z kuchyne si vzala do ruky rožok s maslom, čo si rýchlo spravila a pratala sa do školy. Nechcela sa totižto s nikým stretnúť. Cestou do školy išla popri cintoríne a nachvíľu sa tam zastavila, keďže mala ešte dosť času. Ešte dnes prídem, mami, povedala si v duchu po chvíľke hľadenia na zasnežený cintorín.

V škole prebehlo všetko ako vždy, nič zvláštne sa nestalo. Proste nuda! Cestou zo školy sa zastavila v kvetinárstve blízko školy. Kúpila šesť margarétiek a nasmerovala si to opäť k cintorínu.

Znovu si čupla pri mamin hrob. Z hrobu pozhŕňala sneh a kvietky položila navrch. Šesť kvetov symbolizovala počet rokov, ktoré uplynuli od smrti jej mamy. Presne dnes to bolo tých šesť rokov. Šesť rokov trápenia a smútku. Najhoršie bolo, že na to všetko bola sama. Po tom, ako sa jej otec znovu zamiloval, akoby na všetko zabudol. Dokonca zabúdal aj na svoje dievčatko, ktoré bolo kedysi preňho všetkým. Dnes bolo šesť rokov od smrti jej mamy a zajtra má Sára narodeniny, no jej otec sa neposnažil ani v tie dni byť k nej citlivejší. On asi naozaj zabudol, mami. Tak veľmi mi chýbaš, tie časy strávené s tebou... na to nikdy nezabudnem, sľubujem! S týmito slovami Sára asi po pol hodine opustila cintorín. Nie preto, že by sa bála toho, že na ňu otec bude kričať. Preto, lebo mala hrozný pocit, že tam nebola sama, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Obzrela sa a potom ho uvidela, stál pri krajnom strome lesa, ktorý sa rozprestieral niekoľko desiatok metrov za lúkou (kde mali byť postupne vykopané hroby.) Len tam stál ako socha. Bez pohnutia.

Vlasy farby ako tie jej mu prehraboval vietor. Bol jemne opálený a celkom vysoký. Mal na sebe obyčajné džínsy a čiernu bundu. A prepaľoval ju sviežomodrým pohľadom.

Tie oči, tá modrá... Bolo to ako hrozba. Tomu chalanovi to dodávalo strašidelný podtón. Odradilo by to každého. Alebo práve naopak... Prilákalo.

Striasla sa. Nebolo jej to dvakrát po chuti. Nemala rada, keď ju niekto bez žmurknutia sleduje. A už vôbec nie nejaký podivný tínedžer so šialeným pohľadom... Na pár sekúnd sklopila pohľad a premýšľala.

Kto to, dopekla, je? Nikdy som ho tu nevidela! Ale naozaj? Lenže, kde by som ho stretla? To je nemožné, on nemôže byť odtiaľto! preblesklo jej hlavou. Znovu zdvihla svoje bledé oči, aby si ho poriadne prezrela.

Nebol tam. Vyparil sa. Jednoducho zmizol ako dym.

...

Doma nebolo nič zvláštne, nikto si ani nevšimol, že prišla o pol hodinu neskôr, ako normálne chodieva zo školy. Ale jej to bolo jedno. Už si na to zvykla, že je vlastne neviditeľná... Zo začiatku jej to aj vadilo, no potom zistila, že je to tak asi lepšie. Aspoň sa do nej nikto nestará. Keď sa zo začiatku snažila aj zaujať, aby si ju niekto všimol, tak to neskôr oľutovala. Ester už totižto liezlo na nervy, že sa stále predvádzala a robila jej naproti a tak na ňu riadne nahúkala, nech s tým prestane, lebo v jej domácnosti nestrpí počúvať dookola nejaké malé upišťané decko! Sára si to prehrávala stále dokola. No potom jej to už bolo jedno. Ester si ju prestala všímať, aj tak mala veľa starostí so všímaním si samej seba. Viac zrkadiel v dome hádam už ani nemohli mať! To na nej Sára neznášala. Ona vlastne neznášala všetko, čo sa týkalo Ester. A Ester na oblátku neznášala Sáru.

S touto časťou sme sa dosť dlho trápili. Dúfam, že sa vám páči :)