Prepáčte že som dlho nepísala ale začali sa prázdniny tak som mala aj menej času. Táto časť je krátka ale pridala som aspoň niečo. Keďže 10 dní budem bez netu nebudem vám môcť pridať ďalšie časti. Dúfam že sa vám to bude páčiť, ale je to také o ničom. Som ale veľmi rada že to toľkí čítate :) Ďakujem :)
"To nie je také ľahké ako si myslíš." Povedala som potichu. "Je.." Odpovedal po chvíli. "Práve si mi pokazil kamarátstvo s Mikeom." Vytkla som mu to. "Nevyzeralo to tak, že by ste boli iba kamaráti. Prečo sa s nami hráš?!" Pozeral mi do očí. "Ja sa s nikým nehrám! A áno sme. Justin, ja s tebou okrem toho že spolu občas spávame nič nemám, už to pochop! Neviem o tebe absolútne nič, neviem čo robíš. A ešte k tomu si zlomil srdce mojej kamarátke! Nepotrebujem aby si to spravil aj mne. Mike je veľmi dobrý kamarát a včera mi povedal čo ku mne cíti, a mňa to jednoducho zlomilo lebo som nad tou predstavou že budem s ním ani len nerozmýšľala..ja neviem čo k nemu cítim.." Začali mi padať slzy. "Zase riešiš tú Viky! Ona je niečo úplne iné ako ty .. chápeš?! Tebe ..ja.. ťa ľúbim!" Vykríkol. "Toto mi nerob, prosím ťa.." Plakala som. "Nechápeš že je to ťažké aj pre mňa? Videl som čo ste robili! Ja.. chcel som ho v tej chvíli zabiť!" Pri tom slove ma zatriaslo. "Ale... ne.. nespravil by si to?!" Hlas mi preskakoval. "To ťa čo napadlo? Aha, ešte stále máš v hlave to čo ti vravela Viky?" Povedal tvrdo. Ani jeden náznak citu. "Nechajme to tak Justin." Utrela som si slzy a otočila sa na odchod. "Ja sa ťa nevzdám!" Počula som jeho slová keď som odchádzala. Zašla som za roh a vytiahla si mobil z vrecka. Vytočila som Mikeove číslo. Po pár pípnutiach mi zdvihol. "Čo chceš?!" Vyprskol na mňa. "Chcem ti to vysvetliť." Povedala som. "Myslím že mi nič vysvetľovať netreba. ON to už spravil!" Bol chladný. Presne toto som nechcela! "Mike! On so mnou nechodí, ja ti vravím pravdu!" Cítila som že mi tečú po tvári slzy. "Fajn." Povedal rýchlo. "Prosím ťa, nechaj ma ti to vysvetliť." Zmohla som sa na par slov. "Jess, prepáč ale teraz nemám náladu." Zložil. Zostalo mi zle. Práve som stratila kamaráta ktorého som mala najradšej. Vlastne keď si to tak vezmem. Je to tak. Vždy ma chápal, stál pri mne. Padla som na zem. Kľačala som na kolenách a plakala. Tak strašne som plakala. "Jess!" Zakričal za mnou ten známy hlas. Neotáčala som sa iba som plakala. Nemala som silu sa vôbec otočiť. Chytil ma zo zadu za chrbát. "Poď si sadnúť!" Ja som len pokrútila hlavou a ďalej som plakala. Hladkal ma po chrbte. Vážne neviem čo mám robiť. Strašne mi na ňom záležalo. Ja musím , musím ísť za ním! Nenechám to len tak! Postavila som sa na nohy, ktoré sa mi trošku podlamovali. "Jess, kde ideš?!" Spýtal sa. "Mus.. musím mu to vysvetliť... ja .. on .. záleží mi na ňom." Vykoktala som zo seba. "Odveziem ťa tam." Navrhol. Nevedela som či je to dobrý nápad, ale ďaleko by som nezašla v tomto stave. Tak som len prikývla. Auto mal za rohom takže som ta došla. Cítila som ako sa mi podlamujú kolená. Bola som vyčerpaná. Zo všetkého čo sa v poslednej dobe deje. Nevedela som čo ďalej. Už som nevládala. Nadiktovala som mu adresu a o pár minút sme stáli pred Mikeovym domom. "Mám ísť s tebou?" Spýtal sa. "Nie!" Povedala som rýchlo. On len prikývol a o pár minút odišiel s autom. Išla som pomalým krokom k jeho dverám a zazvonila som. Stála som tam s roztečenou špirálou, neupravenými vlasmi. Ale bolo mi to jedno. O pár minút mi otvoril dvere. "Čo tu robíš?!" Vykríkol. Ale keď som sa na neho pozrela ostal zarazený. Asi to nečakal. "Musím ti to vysvetliť. Ja .. nechcem aby si sa na mňa hneval." Vydýchla som. "Dobre, ale nie dlho mám niečo na práci." Bol stále tvrdý. Jeho oči, chladili. Nadýchla som sa, utrela si slzy a spustila som. "Vieš, je to pre mňa veľmi ťažké lebo ja ťa mám strašne rada a záleží mi na tebe. S Justinom vážne nič nemám, teda okrem toho že s ním spávam. A uvedomila som si ako veľmi ťa mám rada, dnešok som si užila. Lebo pri tebe som zabudla na všetky problémy ktoré mám." Čakala som čo povie. Ale bolo ticho. "Miluješ ho?" Ozval sa po chvíli. Prehltla som. "Asi áno." Povedala som po chvíli rozmýšľania. "Tak vidíš, nikdy pre teba nebudem viac ako kamarát. Vždy bude prvý on. Vždy bude pre teba znamenať viac." Rozhadzoval rukami. "Nie, možno bude prvý ale nikdy nebude pre mňa znamenať viac ako ty. Prečo sme nikdy nerobili to čo dneska? Prečo až po toľkých rokoch?" "Preto lebo som sa bál tvojej reakcie a teraz to aj trochu ľutujem že som ti to nepovedal skôr." Potiahol sa za končeky vlasov. "Možno to tak malo byť." Naše oči sa stretli. Pozerali sme sa hlboko do očí. "Mike, prosím ťa. Zabudnime na ten incident a začnime ako kamaráti." Jeho hnedé oči zmäkli. "Dobre. Ale stále budem dúfať a čakať na teba. Ja ťa totiž milujem a nikto na tom nič nezmení." Objala som ho. Silno som ho stlačila. "Hej, pozor aby som si ma nezadusila!" Povedal so smiechom. "Mám ťa strašne rada Mike!" Dala som mu jemnú pusu na ústa a pokračovala v objímaní. "Zajtra mám po teba ráno prísť?" Usmieval sa a ja som to cítila. "Jasné že hej!" Úsmev som mu opätovala a odtiahla sa od neho. "Som rada že sme si to všetko vysvetlili. Tak, ja už teda pôjdem." "Tak ahoj! Zajtra!" Stihol ešte zakričať a ja som mu zamávala. Zašla som z roh kde viedla moja cesta domov. "Čo si tak dlho robila?" Ozvalo sa z auta okolo ktorého som išla. Pozrela som sa naň a zistila som že je to Justinove auto. "Čo tu robíš?" Vykríkla som. "Čakal som ťa." "Nepovedala som ti že ma čakať nemusíš? " "Nie" Nadvihol obočie. "No, poď odveziem ťa domov." Usmiala som sa a nastúpila som si. "Tak čo?" Naštartoval. "Udobrili sme sa." Usmievala som sa stále, lebo som bola vážne šťastná že sme si to konečne vysvetlili. "Tak som rád." Usmial sa aj on. Mám mu to povedať? Vlastne, chcem to? Milujem ho? Neviem si predstaviť deň bez neho. Chcela by som ho vidieť stále. A teraz viem že mi v tom nič nebráni. Ale čo ak spolu nemáme byť? Nie, veď ak by sme spolu nemali byť tak by sme sa asi nestreli. Nebola to náhoda ale osud. Ja totiž v náhody neverím. Zastavili sme pred mojim domom. "Justin?" Otočil hlavu na moju stranu. "Áno?" Nadvihol obočie. "Milujem ťa." Konečne som to zo seba dostala po chvíle ticha a trochu som si vydýchla. On sa na mňa iba usmieval. Nechápala som. Priblížil sa ku mne a spojil naše pery. Jemným malým bozkom. Odtiahol sa. "Aj ja ťa milujem Jess." Ústa dal do širokého úsmevu. "Pýtam sa ťa oficiálne, chceš so mnou chodiť?" "Áno." Povedala som bez váhania. Áno! Chcem to! Viem presne čo chcem, chcem jeho! Milujem ho! Áno, naozaj ho milujem a ostatný mi môžu len tíško závidieť!
