Broken Mirrors /sk/

1. kapitola

         Taký (Ne)Obyčajný deň
,, Jonasonová! " Oslovila ma naraz šedovláska v starorúžovom kostýme s lodičkami a s naštvaným prísnym pohľadom- naša profesorka dejepisu Sharpersová.
,, Čo-čože?" Vykoktala som naraz.
,, Už zase ste nedávali pozor?''
Pozrela sa na mňa ešte krutejším pohľadom. Mala som pocit, že ma zabije pohľadom. Bola by toho schopná. A myslím, že by to aj najradšej urobila.
,, Na budúcu hodinu mi za toto donesiete minimálne 10 stranovú esej o Slovanoch." Vydala svôj verdikt a škodoradostne sa usmiala. Naraz zazvonilo. Cupitavým krokom odišla preč z triedy.
,, Ach bože... '' vzdychla som si, a balila som si nemotorne veci do svôjho čierneho ruksaku.
,, Ale no tak! Hlavu hore dievča! '' oslovila ma blondínka s okuliarmi, ktorá bola celá v čiernom- moja najlepšia kamarátka Giordanne.
,, Gigi...'' chcela som jej oponovať, no ona mi naraz skočila do reči.
,, Je to posledná hodina! Čo tak ísť niekam von? '' usmiala sa na mňa a pozrela sa na mňa svojimi veľkými modro-šedými očami.
,, No dobre...'' povedala som jej na to- nechala som sa ňou (ako vždy) obmäkčiť- a usmiala som sa na ňu.
,, Poďme k rybníku...'' navrhla a žmurkla na mňa. Hneď vedela, že budem s ňou súhlasiť. K rybníku sme chodili spolu už odmalička. Je tam krásna lavička a vŕba ktorá sa týči nad rybník. Chodievali sme sa tam spolu rozprávať, rozmýšľať, učiť a hrať... je to dosť odľahlé miesto, takže tam málokedy niekto okrem nás býva.

,, Dnes asi bude pršať! " skonštatovala Gigi ležiac na zemi vedľa mňa a rybníku, pozerajúc sa na oblohu. Pozrela sa na mňa.
,, Zoja? Si v pohode? " povedala ustráchane.
,, Hej iba rozmýšľam... je mi teplo... čo tak si ochladiť nohy v potôčiku?" Navrhla som popri rozmýšľaní a ukázala som na malý potôčik vytekajúci z rybníku.
,, Okej! Super nápad! " odpovedala mi na to Gigi. Na to sme si obydve vyzuli topánky a ponorili nohy do plytčiny potôčiku.
,, Je tu krásne..." povedala som naraz. Usmiala som sa na Gigi. Mám ju moc rada.
,, Inak čo budeš robiť zajtra? " Spýtala sa ma Gigi. Až vtedy mi došlo, že zajtra je sobota.
,, Ehm... neviem. Ty? "
,, Idem k babke... " z jej výrazu bolo vidieť, že sa tam moc netešila. Po chvíľke sa pozrela na jej biele hodinky. Aj ja som som mala na sebe také.
,, Ja už budem musieť ísť Zoji... "
Pozrela sa na mňa smutne. Tým jej pohľadom sa mi snažila ospravedlniť.
,, Dobre...tak v pondelok v škole! Preži to tam neako! Ahooj... " povedala som a ďalej som sedela na svojom mieste.
,, Neboj, prežijem! Tak v škole! Ahooj! "
Zakričala mi a zakývala, a potom zmizla za rohom.
Pozrela som sa na vodu. Niečo sa tam zablyšťalo. Naraz začali okolo mojich nôh poskakovať malé zlaté rybky.
,, Zaujímavé... nikdy tu rybky neboli... " zamrmlala som si len tak pre seba. No radšej som to nechala tak. Veď možno ich sem niekto vypustil, alebo tak. Pozrela som sa na hodinky. Bolo už dosť hodín. Pomaly som vytiahla nohy z vody a obula si topánky. Hodila som posledný pohľad na potôčik. Rybky tam už neskákali. Zdalo sa mi to divné, no radšej som to nechala tak a vyšla na cestu.

,, Ahojky! '' Zakričala som keď som vošla do domu. Bývali sme v starom pomerne malom rodinnom dome pri lesíku.
,, Ahoj Zoji. " povedala mi mama spoza chrbta. Vždy sa niekde objaví z ničoho nič. Keď som bola malá, prisahala by som, že som ju videla teleportovať sa. No neskôr som usúdila, že to bol asi iba výplod mojej detskej fantázie.
Usmiala sa na mňa. Mala svoje žlto-orandžové vlasy v cope a na sebe mala zásteru.
,, Ako bolo v škole? " spýtala sa ma a vykročila späť do kuchyne. Vyzula som sa a išla za ňou.
,, Ale dobre... ešte že je konečne piatok..." prehodila som.
,, Zoji? Mohla by si toto prosím zobrať na poštu? "
Povedala mi s prosbou v očiach a ukázala na listy vedľa mňa. Potom pokračovala v pečení koláča.
,, Okej..." odpovedala som jej. Pošta nie je ďaleko, a aspoň sa ešte prejdem. Dala som si topánky a vyrazila som.
Keď som vyšla von, uvidela som búrkové mraky. Divné. Prisahala by som, že keď som sa pozrela von z okna ešte v kuchyni, že svietilo slnko. Nevadí.

,, Dobrý " povedala som monotónne poštárke.
,, Dobrý večer Zoja. Čo si ráčite priať? " odpovedala mi a usmiala sa na mňa. Bola síce milá, no iba to hrala. Ja som to na nej videla.
,, Nech sa páči... " podala som jej listy. Na chvíľu som sa jej pozrela do očí. Jej oči sa blisli na čeveno. No teda aspoň mne sa to zdalo...
,, Ešte sú tu neaké listy pre tvoju mamu, " dodala a podala mi 3 listy s pečiatkou a krasopisným menom mojej mamy. Usmiala sa na mňa a pri úsmeve vycerila zuby. Očné zuby mala špicaté. Teda aspoň myslím. Zdesilo ma to.
,, Ďakujem, " povedala som a rýchlo som si zobrala tie listy.
,, Dovi! " dodala som a radšej som išla čo najďalej od nej. Vyšla som z dverí pošty a... bum. Zrazila som sa s ním.
Táto zrážka mi zmenila život.

****************************
Tak, 1. Kapitola je za nami :). dúfam že sa Vám páčila. Poteším sa za každý vote, koment. Beriem aj kritiku ;).

Venujem tým, ktorí majú aspoň trochu radi piatky.❤