Broken Mirrors /sk/

2. Kapitola

         Čo to predo mnou taja?
,, Prepáč! ,, Povedal mi a v jeho očiach bolo vidno, že ho táto zrážka naozaj mrzí. Podal mi ruku, aby som sa postavila. Prijala som ju.
,, Som Tobias. " dodal a podal mi moje listy ktoré spadli na zem. V jeho 2. ruke mal podobné, no na nich bolo iné meno. No to som si moc nevšímala. Mal krásne prenikavé modré oči, a neposlušné blond vlasy. Bol oblečený v šedej mikine s vlkom vyjúcim na mesiac.
,, Ja som Zoja, " povedala som mu konečne.
,, A je to v pohode..." dodala som. Pozrela som sa na svoje šaty. Boli trošku mokré, no čo už. Akoby na zavolanie zafúkal studený vietor. Striaslo ma od zimy. Veď som premočená stála vo vetri.
,, Nieje ti zima? " spýtal sa ma, keď si všimol že mám zimomriavky.
,, Nie... '' zaklamala som mu. Usmial sa na mňa v štýle 'myslíš že ti to uverím?' a vyzliekol si svoju peknú mikinu. Potom mi ju pomaly podal.
,, Tu máš. " Povedal mi pri podávaní. Pozrela som sa na tú mikinu.
,, Och ďakujem, " povedala som, ale podala som mu ju späť.
,, Ale..kedy by som ti ju vrátila? " on sa na mňa iba stále usmieval a tajomne povedal :
,, Tak o to sa neboj. Určite sa ešte stretneme. Tak a teraz už by som mal ísť. Tešilo ma, krásna Zoji. "
Povedal mi a následne odišiel do budovy pošty. Mikinu mi tu nechal. Tak som si ju teda obliekla. Bola fakt teplá. Vydala som sa na cestu domov. No niečo mi stále vŕtalo hlavou. Hlavou mi vŕtalo to, ako to myslel tým, že sa ešte stretneme. V mestečku som ho videla 1.-krát... asi tu bude nový... je zaujímavá osôbka. A má teplú mikinu. A hrejivý pohľad... pekné vlasy...  'STOP rozplývania sa nad ním!!' Zahriakla som sa v duchu a radšej som dávala pozor na cestu.

,, Už som tu! A mám tu neaké listy pre teba," povedala som a podala som listy mame sediacej na gauči.
,, Jeej! '' povedala mama a obímla ma.
,, Super! Inak pekná mikina, '' povedala nenápadne mama.
,, Dlhá story, " povedala som na to a ona hneď pochopila.
,, Od koho sú tie listy? " prehodila som.
,, Dlhá story, " zahrala sa na mňa mama a pri tom sa na mňa usmiala.
,, Nedáš si bábovku? " povedala a položila 2 taniere na stôl. Hneď som sa do tej bábovky pustila. Niekto do domu vstúpil. Zabuchol dvere a položil dáždnik a kabát na vešiak.
,, Ahojte, " povedal nám otec. Usmial sa na nás hrejivým úsmevom, skoro tak ako sa na  mňa usmiala mama pred chvíľou.
,, Ahoj, " povedala som, a pokračovala som v jedení bábovky.
,, Prišli listy, " povedala mama s vážnym výrazom otcovi. On jej iba kývol na to hlavou s rovnako vážnym výrazom. Ja som sa iba pomaly odplížila za roh, aby som ich mohla odpočúvať.
Mám svojich rodičov rada. Iba mám pocit že mi niečo taja. Musím zistiť čo.
,, Veď má iba 15..." povedala mama ustráchane.
,, Jeremy neskôr... " povedal otec upokojujúc mamu. No očividne mu to moc nešlo.
,, Ako jej to povieme? " povedala potichu šeptom mama. Triasol sa jej hlas.
,, Myslím že je ešte na to čas. A možno to zistí sama," povedal otec na to.
,, Ale to ty si tá..." dodal a vzdychol si. Potom nastalo ticho a počula som kroky. Rýchlo som zaliezla do izby. Čo to len riešili? Čo mám zistiť sama? A vlastne... čo to všetko má spoločné s  mojou staršiou sestrou Jeremy?... na tieto otázky som nevedela odpoveď. Ale nevedela som ani to, že tú odpoveď dostanem. A to čoskoro.
Sadla som si ku oknu v mojej izbe. Vonku pršalo. Oblaky akoby mlčali, a malé kvapôčky dažda stekali po okne ako krv z rany. Zase tá moja predstavivosť... Bolo to krásne. Milujem dážď. Pri daždi dokážem rozmýšľať. Rozmýšľať nad všetkým. Pri tom sa iba pozerám von oknom a pozorujem les plný dažďa. Aj to je krásne... medzi stromy potichu veje vánok... voda steká od špičky stromu až do zeme...
Naraz som si všimla niečo, čo nikdy predtým. Niečo ma pozorovalo. To niečo ma pozovalo spoza jedného stromu. Malo to červené žiarivé oči. To jediné som z toho videla. Normálny človek by si povedal, že je to vlk, no vlk je nižší. Naraz sa to pohlo. Keďže svietila trocha pouličná lampa, uvidela som tomu tvár. Teda ak to bola tvár. Bolo to niečo vyššie ako človek, šedo zfarbené...v tvári to  pôsobilo agresívne a nebezpečne. Keď si to všimlo že to pozorujem, rýchlo to zmizlo. Neviem kam, ale skrátka sa to vyparilo. No ešte stále som bola v šoku. Ani som si poriadne nevšimla, že prestalo pršať. Spomenula som si na obrázky... vlkodlakov (teda ak to boli vlkodlaci) v jednej z mojich najstarších kníh. Postavila som sa, a vytiahla ju. Bola to strará, hnedá, ošúchaná kniha od mamy. Bola napísaná po latinsky. Teda aspoň som si to myslela. Po chvíľke hladania som konečne našla kapitolu v ktorej bol ten obrázok. Nebol to obyčajný vlkodlak na akých ste zvyknutí z filmov a pod. Bol iný. Nápadne sa podobal na to, čo som videla pred chvíľou. No netuším... čo sa to len deje?
Najprv rybky, potom ten tajomný Tobias, ktovieaké listy, tajomstvá čo predomnou taja, a teraz toto niečo. Neviem či si to iba namýšľam, ale možno to má niečo spoločné. Len keby som vedela čo...

********************************
2. Kapitola je za nami :) budem rada za vote, komment.
Venujem Ele Vojtkovej, lebo ona vie prečo som dala tomu chalanovi meno Tobias. ❤
Elusq-cmuk ❤❤❤❤❤❤