Broken Mirrors /sk/

9. Kapitola

[K tejto kapitole som pridala aj hudbu, ktorú odporúčam ku tejto kapitole pustiť - navodí to lepšiu atmosféru :) dúfam že sa bude páčiť <3]

Poštárka?

,, Utekaj Zoja! " zakričí nejaký chalan. Zatiahne ma za rukáv a začne bežať.
Bez váhania ho počúvnem a začnem tiež bežať ako o závod.
O závod- s takmer určitou smrťou.

Začujem pukanie konárov a syčanie za nami.
Niečo sa blíži.
A je to asi rýchlejšie ako my.
A nie je to asi moc priateľské.

Utekám, ako len vládzem.
Na listoch sa mi šmýka, strachom sa mi podlamujú kolená.
Už to snáď nevydržím a zvalím sa na zem... hovorím si.
Padnúť rovno do otvoreného náručia smrti...

Naraz začujem bolestný výkrik.
Prudko sa otočím, a uvidím toho chalana ako leží v krvavej mláke na zemi. Nehýbe sa.

Alebo áno, hýbe. Trocha.
Krv mu tečie z nejakej rany.
Akoby... akoby ho niečo kuslo.
Nad ním sa skláňala nejaká žena.
To ona nás naháňala.
Pripomína mi...
Tú poštárku...

No je iná...
Je vyššia, oveľa vyššia než obyčajný človek.
Má oveľa výraznejšie črty ako normálny človek, vyzerá oveľa staršie.
Celé jej oči sú čierne, ako uhlie.
Miesto nosu má iba dve priehlbiny, akoby nemala nos.
Z úst jej trčia kusy až príliš ostrých zubov, ktoré sú od krvi.
Očividne od krvi toho chalana. Ztrasiem som sa pri tej myšlienke.
Celá jej koža je tmavšia a lesklejšia.
Akoby mala šupiny.
A miesto nechtov ma ostré pazúry.

Prejdem pohľadom späť na toho chalana.
Cez tričko mu tečie tmavočervená tekutina. Krv.
Chcela by som mu pomôcť... no nemôžem.
Oči mu pomaly tmavnú, a pomaly z neho vyprcháva život...

Moje nohy zdreveneli a niesom schopná snáď ani jedného pohybu.
...No za pokus nič nedám nie?
Chyba.

Nemotorne sa snažím urobiť krok.
Poštárka sa otočí a zasyčí na mňa.
Začnem sa triasť, potiť a rýchlejšie dýchať. Všimla si ma.
Teraz som na rade ja.
Smrť stojí predomnou a pozerá sa mi do očí.

Rýchle sa pozrem na toho chalana. Ešte ťažko-horko dýcha. Vidím to na ňom. No je veľmi bledý a jeho oči sú už celé čierne. Potrebuje pomôcť.
Počujem šušťanie lístia.
Približuje sa.

Zacítim dotyk na mojej ruke. Slizký, nepríjemný, studený dotyk.
No neobzriem sa.

Je to ona. Cítim jej dych na mojom krku.
Na celom tele mám zimomriavky.

Čo ide spraviť? Čo je zač?
Zabije ma? Zabila ho?
Preblysne mi mysľou.
Poobzerám sa, kam by som mohla utiecť.
Nemám na výber.
Utiecť ani skryť sa by som už nestihla.

Naraz ucítim prudkú bolesť na mojej ruke.
Strhnem tam svôj pohľad.
Jej ostré čierne pazúry sú zaryté do mojej ruky, z ktorej tečie krv.
Bolesť mi postupne prechádza cez lakeť, po rameno až do celej ruky.

Pozrem sa na ňu. Usmieva sa.
Užíva si to.
Užíva si, že trpím.
Užíva si, že spôsobuje bolesť.

Všimne si, že sa na ňu pozerám. Pozre sa na mňa tými svojimi... čiernymi očami.
Teda, ak sú to oči.
Oblizne si svoje zakrvavené zuby. Jej jazyk je... ako hadí.
Pripomína mi hada.
Celú ruku mám od krvi.

Naraz zacítim ešte väčšiu bolesť v okolí lýtka. Mám čo robiť, aby som nevykríkla.
Pozrem sa tam. Tečie mi z tadiaľ ešte väčší prúd krvi, rana je ešte hlbšia. No stále to nemá na rany toho chalana.

Jeho rany sú očividne zubami. Teda... v jej prípade asi tesákmi.
Moje ,,iba" pazúrmi.

Od bolesti padám na zem.
Cítim, že na mojom chrbte spravila veľmi dlhú a hlbokú ranu.
Cítim, ako zo mňa uniká krv a tečie mi na už dosť zakrvavené tričko.
Začína sa mi točiť hlava. Lepšie to už nebude.
Musím myslieť, kým ešte vládzem. Ako sa dokážem zachrániť?
Rýchle sa poobzerám. Kde vlastne je?

Otočím sa. Je za mnou.
Hrá so mnou hru na mačku a myš.
Mačka, ktorá mučí myš.
Pomaly ju rozrezáva pazúrom.
Áno, to je dobré prirovnanie.
Mučí ma.

Šklbne mi do druhej ruky.
Bolesťou zastonám.
Započujem smiech.
Hnusný, prenikavý, zlomyseľný a hlavne škodoradostný smiech.

Šklbne ma do nej ešte raz.
Odtrhla mi kus kože. Ach bože...
Moc to bolí. Už to nedokážem znášať...
Všetko sa krúti. Moje myšlienky sú čím ďalej tým viac pomotané...

Zablysne sa. Počujem hrmenie. Búrka.
Z ničoho nič začne pršať.
Kvapky vody mi premývajú rany.
Štípe to, no zároveň je to príjemné.

Poštárka sa otočí a odchádza.
Odchádza?
To ju niečo ako obyčajná búrka dokáže odohnať?
Vzďaľuje sa.
Potichu si vydýchnem.

V tej chvíli sa otočí a kusne ma. Do brucha.
Z posledných síl zakričim z plného hrdla.
Mučenie je u konca.

*****************************
Tak. 9. kapitola je za nami :) taká... nezvyčajná, že? :'D
Dúfam že sa Vám páčila, budem rada každý za vote, komm, videnie.
Páčilo sa vám že som pridala aj hudbu?

Dajte vedieť v komm :3 :)

Venujem Aničke <3
ANIN428 <3