Denník Školskej Ja 2

Pondelok

7:32
Sedím pred školou a čakám, možno stretnem Sebyho a na chvíľku si ho odchytim...musím uznať že ma prekvapil... včera sme si ešte písali večer trošku no nič moc, neprišiel mi nejako naštvaný (pochybujem).

8:09
Slovenský jazyk a Seby nikde ... kde trčí?? Bojim sa o neho...

9:56
Ešte stále tu nie je... Nina sa ma snaží upokojiť no nejde to, som nervózna, kvôli tomu že toto je možno koniec. Koniec niečoho pekného. Nechcem aby bol koniec!!

13:49

Kde je?? Mali sme sa stretnúť o druhej! Bojím sa že nepríde...

21:47

Sedím doma, v jeho náručí... v náručí človeka čo pri mne teraz stojí po tom všetkom. Plačem, plačem lebo to nie je Seby. Seby neprišiel a mňa to zlomilo. Čakala som na neho hodinu, hodinu som zúfalo sedela v kaviarni Deluxe, kde sme sa mali stretnúť. Hodinu som ho čakala a on neprišiel. Myslela som si že sa porozprávame, bola som naivná. Po hodine som sa zobrala a odišla. No skôr behala ako splašená. Slzy mi tiekli tak silno že som ich nevedela zastaviť. Bežala som a nič nevnímala, chcela som byť doma. Zrazu som do niekoho nabúrala...

"Ty!!! Ty hajzel! Kvôli tebe to všetko kvôli tebe!" kričala som na celú ulicu. "Len kvôli tebe sa to deje!! Zničil si mi vzťah!!"

"Beka! Upokoj sa!"
Silno ma stlačil v náručí a ja som sa zúfale metala. Po hodnej chvíli sa mu podarilo ma upokojiť a ja som už len nevládne stála no skôr som sa o neho opierala. Adam bol mojou oporou. Odniesol ma domov a keďže naši nie sú doma tak sa zdržal. Urobil mi kakao (Teraz tu so mnou ticho sedí a pozerá sa na mňa ako si čarben do denníka).

"Beka mrzí ma to.."
"Je to aj moja vina..."
"Vieš, trošku si ma prekvapila, zavolala si ma von a potom sa to stalo.."
"Ja som prekvapila samú seba."
Viac mi k tomu nič nepovedal. Ja som sa rozplakala a Adam ma začal štekliť. Šteklil ma asi 15 minút a ja som už bola zúfalá. Akýmsi zázrakom som mu ušla a zavrela sa do kúpeľne. Keď som sa videla v zrkadle skoro som sa zložila...bolo to strašne. Aj napriek tomu som sa začala hlasno smiať. Vyšla som vonku a Adam ležal na mojej posteli.
"To čomu sa tak chechceš?"
"Ty nevidíš?"
"Ja vidim práveže a to čo vidím je skôr do plaču ako do smiechu." Úškrnul sa a zliezol z mojej postele. Prístupil ku mne a vzal ma na plecia. Začala som hulákať ako zmyslov zbavená. Adam ma odniesol do kúpeľne, strčil ma oblečenú do vane a začal ma sprchovať vlažnou vodou. Po malom "osviežení" mi doniesol oblečenie a nechal ma nech sa prezlečiem. On zatiaľ skúmal fotky v mojej izbe.
"Mám tu jednu aj s tebou. Sebo chcel aby som ju dala preč ale ja som nemohla."ukázala som na malú fotku, kde som bola s Adamom. Bola to fotka z toho piknika keď sme spolu ešte boli. "Nemyslel som že si si ju dala vytlačiť."
"Chodili sme spolu."
"Áno, chodili.."
"Adam?"
"Áno?"
"Ale nič."
"Nooo už si začala!"
"Fajn tak pozrieme si film?"
"Jasné prečo nie!"
Pozerali sme Titanic. No pozerali ako pozerali skôr sme sa rozprávali.
Film už končil a zazvonil zvonček. Išla som otvoriť a do domu vtrhol Seby. Hodila som sa mu okolo krku no on ma zo seba zhodil a vbehol do mojeh izby.
"Vedel som to! Vedel! Klamala si mi! Tvrdila si že ma ľúbiš!"
"Seby, ľúbim ťa. Neviem na čo narážaš!" Adam sa vtedy stihol schovať do rodičovskej spálne, aby ho Sebo nenašiel a aby sme z toho nemali ešte väčší problém.
"Klameš!! Tá fotka!"ukázal na fotku s Adamom potom chytil sklenený rám a hodil ho o zem. "Konečne! Konečne somvto spravil!"
"Sebastian! Prečo to robíš? Mali sme sa stretnúť neprišiel si nebol si ani v škole! Bála som sa o teba!"
"Bála, Adamko ti nestačil!"bol z neho cítiť alkohol.
"Kde si bol?"
"V bare."
"To cítim!"
"Si len sprostá štetka čo ma podvádza!"
Vtedy mi ale rupli nervy vyhodila som ho z domu a zložila som sa.
Adam vybehol z rodičovskej izby a pomohol mi vstať. Sadla som si na postel a od vtedy tu sedím a píšem a revem, pričom ma Adam objíma.
"Prepáč."
"Za čo?"
"Za to že som ťa neobránil, skryl som sa."
"Keby ťa tu videl.."
"Ja viem....Beka?"
"No?"
"Chýbala si mi..."