I Hate You /SK/

39.

Na sedadlo si dosadnem tesne pred tým, než sa mi nad hlavou ozve kapitánov hlas. Jeho privítanie je naozaj krátke, a preto sme o chvíľu už vo vzduchu. Na perách sa mi sformuje malý úsmev. Zvládla som to...

Po tom čo som si zbalila všetky veci som si do izby zavolala Amandu. Ako jediná vie, že som odišla aj o tom kde mám namierené. Moje rozhodnutie plne rešpektovala a so všetkým mi pomohla. Uvedomila som si, že síce jej slová o Maxovi neboli pekné, no boli pravdivé. Kapitola Max je už za mnou, teraz ma čaká tá ťažšia. Návrat do Phoenixu.

//*//
Taxík zastaví priamo pred mne známym domom. Podám mu peniaze a vystúpim. S úsmevom si od neho preberiem kufor a pomaly dôjdem až ku veľkým masívnym dverám. Chvíľu tam len tak stojím a premýšľam či je to naozaj dobrý nápad. Už sa chystám rýchlo odísť keď sa mi za chrbtom otvoria dvere.

,,Prepáčte, hľadáte niekoho?" v milom a prívetivom hlase spoznám okamžite svoju mamu. Pomaly sa otočím a poriadne si ju prezriem. V tvári vezerá rovnako, vlasy ma tak ako vždy zopnuté dohora a okolo pásu ma obtočenú modrú zásteru, ktorú som jej dala na štyridsiatku. Vrátim sa k jej tvári, v ktorej sa mihne poznanie. Pousmejem sa a ona si rukou prekryje ústa.

,,Jade?"opýta sa schádzajúc tie tri schody, ktoré nás od seba delia. Opatrne prikývnem a prekvapene zamrkám, keď sa o sekundu nachádzam v jej známom hrejivom náručí. Keď sa od seba po chvíli odtiahneme, z očí jej rovanko ako mne tečú slzy. Navzájom si ich so smiechom zotierame.

,,Mojá malá Jade. Ale čo to hovorím, už nie si malá. Si krásna dospelá žena."dlanou mi prejde po vlasoch, nad ktorými sa na sekundu pozastaví.

,,Vždy si sa chcela prefarbiť. Ako vidím, tak sa ti tento malý sen splnil." usmeje sa a všimne si kufor za mnou.

,,Myslím, že si máme čo povedať. Otec je na služobke, vracia sa zajtra večer. Kým sa nevráti máme nejaký čas." do jednej ruky chytí môj kufor a do druhej moju dlaň. Spolu vchádzame do domu a ja si všímam, že sa tu takmer nič nezmenilo. Kufor nechávam v predsieni a smerujem do obývačky. Ostávam stáť pri kozube, kde je položená moja a Leova spoločná fotka. Opatrne ju vezmem do rúk. Sobotnajšia grilovačka.V ten deň sme boli naozaj štastní.

,,Je to krásna fotka." poviem keď počujem ako sa mama vracia z kuchyne.

,,Áno, to je." povie potichu. Sadáme si na gauč a do rúk berieme svoje čaje.

,,Kde si celý ten čas bola?" pýta sa hneď.

,,Hneď v ten deň čo ma otec odviezol do Brooklynu ma našla vedúca sirotinca. Vzala ma so sebou a tam som vlastne bola celý ten čas. Asi pred pol rokom si ma adoptovala Amanda. Je to veľmi milá pani, postarala sa o mňa ako o vlastnú. Má aj syna, Dylana. Naozaj si s nimi rozumiem. Sú to dobrí ľudia." poviem a odpijem si z čaju. Hneď spoznávam, že je to mamin domáci. Ten mám najradšej.

,,Je mi to tak ľúto. Nikdy som nemala dovoliť, aby sa to stalo. Rada by som si ťa vzala späť domov. To je miesto kam patríš, kde si vyrástala. Otec by to ale nedovolil. Prepáč, ze ti to takto hovorím, ale je to tak." potiahne nosom a ja jej ruku chytám do svojej.

,,To je v pohode mami. Nemala som v pláne nasťahovať sa späť. Kufor mám len preto lebo sa vraciam z dovolenky. Amanda nás vzala do Španielska." pousmejem sa aj keď nasilu, keďže to vo mne vyvolá spomienky na to, prečo som vlastne odišla.

,,Moje číslo stále vieš, však? Bola by som nesmierna rada ak by si sa mi ozvala. Nechcem o teba prísť keď sme po rokoch opäť spolu." prikývnem a znovu ju objímem.

,,Budeme v kontakte mami, sľubujem."

,,Kľudne tu môžeš dnes prespať. Chcem vedieť o všetkom. Škola, kamaráti možno nejaký priateľ." spolu sa zasmejeme a ja sa po rokoch znovu cítim ako doma. Pretože tam vlastne aj som...
Doma.