I Hate You /SK/

42.

Spraví tých pár krokov, ktoré nás od seba delia a pevne ma objíme.

,,Čo urobíme?" zamumlám do jeho hrude a dvihnem k nemu zrak.

,,Ona nás rozdelí, Max." pokračujem a na konci vety sa mi zlomí hlas.

,,Nedovolím jej, aby nás rozdelila. JA sa ťa NEvzdám, princezná. Nech ma to stojí čokoľvek." smutne sa pousmejem, dvihnem na špičky a naše pery spojím v bozku.

,,Ani ja ťa nechcem stratiť." šepnem mu do pier a znovu ho pevne objímem okolo pásu, tvár pokládajúc na jeho hruď. Stáli sme tam v objatí, stratení v myšlienkách. Chceli sme to vyriešiť, no čas plynul rýchlo a naša nádej sa spolu s ním vytrácala.

,,Jade?" spoza dverí sa nečakane ozve Dylanov hlas. Max ma pustí zo svojho zovretia a ja otváram dvere. Dylan sa cez škáru prepchá do mojej izby, Maxova prítomnosť ho vôbec neprekvapí.

,,Viem čo sa stalo a mrzí ma to. No mám pre vás riešenie." Dylan sa pousmeje a prejde k nám bližšie.

,,Aký je tvoj nápad?"opýta sa Max a jemne prepletie naše prsty.

,,Mama váš vzťah nikdy nepochopí a ani ho nikdy nebude akceptovať." povie na rovinu a tým nás ani trochu nepoteší. Max sa zamračí a celý napne.

,,Kurva Dylan, to nie je ani trochu povzbudivé." stisnem mu ruku a on sa zhlboka nadýchne.

,,Pokračuj." zamrmle a Dylan sa zaškerí.

,,Pod jej vplyvom by váš vzťah dlho nevydržal, viem to." Max sa nadychuje a chce protestovať no Dylan mu to zatrhne tým, že pokračuje ďalej.

,,Jej vplyv ale spadá len po hranice Chicaga." povie a mne hneď svitne. Prekvapene pootvorím ústa.

,,Ty nám navrhuješ, aby sme odišli z mesta." poviem a on zatlieská.

,,Bingo, sestrička. Dnes ti to prekvapivo páli." ignorujem jeho blbé komentáre a otáčam sa k Maxovi. Na perách má úsmev a v očiach žhavé plamienky.

,,Milujem ťa, princezná. Ak musím kvôli nášmu vzťahu odísť z mesta, tak to urobím. Čo ty? Odídeš so mnou?" Dylan sa s úsmevom vytratí a dá nám súkromie. Nechcem sa Maxa vzdať...no odísť z mesta? Nie je to už príliš?

,,Max..." začnem, no neviem ako pokračovať. Skloním hlavu a on púšťa moje ruky. Prechádza k oknu, čo najďalej odo mňa.

,,Nebudem ťa nútiť. Chápem ťa, je to veľké rozhodnutie. Blbý nápad." chytám ho za ruku skôr než sa stihne  vypariť späť do svojej izby.

,,Chcem byť s tebou, chcem s tebou odísť..." otočí sa, ruky pokladajúc na moje líca.

,,Tak potom v čom je problém?" opýta sa starostlivo a ja sa k nemu celá pritlačím.

,,Bojím sa."

,,So mnou sa nemáš čoho báť, princezná." pokrúti hlavou a jemne ma pobozká.

,,Nechápeš to? Ak odídem, tak sa už nemôžem vrátiť späť. Ak ma opustíš, tak skončím znovu na ulici."poviem a on sa zamračí.

,,Vyhoď si z hlavy, že ťa niekedy opustím. Odídeme do New Yorku. Bývajú tam aj mojí rodičia, takže ich aspoň konečne spoznáš. Kúpime si byt a budeme šťastní. Spolu." je to len sekunda čo sa nad tým celým ešte raz zamyslím...
Dôjdem k záveru, že Max Emerson mi za ten risk rozhodne stojí.

,,Ja ťa tak milujem." pevne ho objímem okolo krku s malými slzami v očiach. Po chvíli sa odtiahne, no hneď na to spája naše pery, telá aj srdcia. Ak by sa ma niekto opýtal na najšťastnejšiu chvíľu v živote, tak by to jednoznačne bola táto...

Už bude len epilóg, ktorý pridám možno ešte dnes ❤