Day when we met (SK)

6.Príbeh

Dnes zazvonilo posledný krát a už som sa tešil z konca školy. Kráčal som ku skrinke a balil si veci do tašky,keď vtom som ju zbadal. Z pomedzi tisíc študentov na chodbe mi oči utkveli len na nej. Pobehol som za ňou a chytil ju za rameno. Bola cela stuhnutá. Asi zo stresu,z prvého školského dňa. Alebo nie. V okamihu sa otočila a upreným pohľadom na mňa pozrela. Nechcel som ju obťažovať ale nedalo mi nespýtať sa,či by som nemohol ísť s ňou. Kedže som ju chcel viac spoznať,samozrejme. Ona pre moje prekvapenie súhlasila,ale v očiach som jej videl zdesenie. Nechcel som na ňu ísť príliš prirýchlo ale zdalo sa mi ako fajn nápad, odprevadiť ju domov,a porozprávať jej o škole,o ľudoch,na koho si dávať pozor,a ským sa nedávať nikdy do reči. Chcel som ju upozorniť hlavne na tých,ktorí vyviedli z chodníčka práve mňa. Nechcel som aby skončila rovnako ako ja. 

Pre uvoľnenie napätej atmosféry som zavtipkoval, "Neboj sa ja ťa neznásilním". Zasmiala sa. Mala ten najkúzelnejší a najsladší úsmev aký som keby mohol vidieť. Cestou som jej hovoril o tých dobrých stránkach ,ktoré mám, predsa len nejaké mám, a ona mi rozprávala o svojom živote,o trapasoch,ktoré zažila,o sklamaniach,ale aj o veľa vtipných okamihoch jej života. Nasmial som sa tak ako nikdy predtým,a mám pocit,že aj ona sa príjemne bavila.

Stáli sme pred jej domom. Trhavo ma ťahalo ju objať,aj keď neviem z akého dôvodu. Možno som len potreboval niekoho,kto by sa o mňa zaujímal ako ona za tých pár hodín čo ju poznám. Totižto nikto sa o mňa tak nezaujímal od mojích 10 ako ona za tých pár hodín. V tom ma vytrhlo z rozmýšľania jej pozvanie dnu. Povedala,že je sama a,že by bolo príjemne byť s niekým v tom veľkom dome,pretože je tu nová,a nieje na to všetko ešte zvyknutá. Ja som samozrejme súhlasil. 

Vstúpili sme teda dnu. Pri príchode sme si zložili tašky. Amy zapla našu obľúbenú NIRVANU a ľahla si na posteľ. Tak som si ľahol k nej. Posteľ mala veľkú a pohodlnú,s množstvom veľkých a mäkkých vankúšov. Amy bola rada,že som prišiel,celý čas sa usmievala.

Pospevovali sme si skladby a zistili sme,že toho máme veľa spoločného. Čiastočne sme sa jeden z druhého vysmievali,pretože ani jeden z nás nevedel spievať. Boli sme doslova zohraná dvojka. Z euforie šťastia ma vyrušil môj zlozvyk. Keď som nemal nikotín dlhšie ako 6 hodín,začal som pocitovať silnú potrebu si zapáliť. A tak som sa spýtal, "Máš tu balkon,Am?". Ona sa postavila a kráčala smerom k dverám. Potom šla rovno a horu schodmi. Na konci chodby bola miestnosť. Vstúpila do miestnosti, a ja za ňou. Na konci izby bol velikánsky balkon,s neskutočne krásnym výhľadom na mesto a les na kraji mesta. Otvorila mi balkonove dvere a opýtala sa, "Prečo si chcel ísť na balkon?" ..Horko ťažko som jej odpovedal, " No vieš, sice už niesom závislý na ťažkých drogách ale malý zlozvyk..malý ako malý.. teda ... nikotínový zlozvyk mi ostal", koktal som. V jej očiach som uvidel malé sklamanie. "Ach táák.." nesmelo dodala."Nemám rada ak niekto fajčí..." v očiach som jej uvidel iskričky slz. "Ak sa možem spýtať, prečo?" korektne som sa spýtal. "To je dlhý a smutný príbeh,ten by ťa nezaujímal" sklonila hlavu a už chcela odísť,keď v tom som ju schytil za ruku a pevne stlačil. "V mojom živote bolo toľko sklamaní,zla,a smutných chvíľ,že si čas na tú tvoju nájdem." povedal som. 

A tak začala rozprávať svoj príbeh ....