Day when we met (SK)

18. Navždy preč

..Dlho som rozmýšľal či jej to povedať,alebo nie. Nechcel som pred ňou nič tajiť. Zvlášť to nie,čo dost trápilo mňa. 

Od prvého dňa školy,keď som bol v prváku,som sa neprestal tešiť na koniec roka,a taktiež ako aj teraz,na definitívny koniec školy. Strednej školy. Od prvého dňa som to tu nenávidel. Každý na mňa len pokukoval,pretože vedeli,z akej rodiny pochádzam. Nikto sa somnou do ničoho nechcel zapliesť,okrej feťákov. A čo by ste urobili vy,kebyže sa na vás ani len pes nepozrie pekne? 

Každý vedel len odsudzovať,osočovať,ohovárať,no to ma netrápilo. Mňa skutočne trápilo to,že sa nemám s kým porozprávať,nemám priateľov,nikto ma nemal rád. Mal som pocit,akoby som bol zvretý v klietke s divou šelmou,ktorá bola vo mne. Každý ju videl,len ja som ju cítil. Tak ako aj šelmy majú svoje city, mal som ich aj ja. Lenže nikto cez tú škrupinu nevidel do môjho vnútra. Preto som bol večne utiahnutý a nevýrečný. Mal som už všetkého dosť. Nežil som. Len som prežíval. Zo dňa na deň ako nejaká bezcenná krisa,váľajúca sa v špinavom kanále. Tak veľmi ma lákala myšlienka odísť. Myslel som si,že inde to bude lepšie. Iný ľudia,nový začiatok. A tak som mal neuveriteľnú túžbu,skončiť so všetkým. Chvíľami som mal aj záchvaty depresií,a bral som na ne silné lieky. Bol som zrelý na psychiatriu. A to,kým som bol,zo mňa spravili ľudia. Ako ťa ľudia dokážu zmeniť na to čím oni chcú aby si bol. Nakoniec keď tomu veria oni, začneš aj ty. A tak vo mne zabili aj najmenšiu časť,ktorá verila,že som iný,ktorá verila v city,ktorá verila v iný svet. Zabili to vo mne. A tak som nakoniec aj ja uveril tomu,čo sa o mne hovorilo. Preto som bol taký,aký som bol. Nikto si ma nikdy nevšímal. Ako by som nežil. A nakoniec som aj nežil,len prežíval. 

Rozmýšľal som nad tým ako z tade raz a navždy odídem a nenechám po sebe ani len závan prachu,prechádzajúci a povievajúci vlasmi. Chcel som to tak od prvého dňa prváku. Chcel som to aj v druháku a tretiaku. Nakoniec neostávalo nič iné,len si prejsť aj poslendým ročníkom. A vtedy som ju spoznal. Moje celé zmýšľanie a chápanie doposiaľ všedného sveta sa zmenilo na niečo nepopísateľné. Už som to nevnímal ako jedinú možnosť ujsť pred ľudmi. S ňou som sa nemusel skrývať, aj keď som mal nutkanie. Bol som príliš zahľadený do seba. A iných som nevnímal tak,ako oni mňa. 

Nakoniec som jej o všetkom povedal,vynechal som len tú časť,v ktorej sa bezvýznamne ľutujem.

Znepokojilo ju to..