Day when we met (SK)

2.Nová spolužiačka

Uff... zas škola a to nekonečne nudné sedenie v laviciach a počúvanie kecov profesorov,ktorí si myslia,že sú niečo viac ako my, všetko videli a všetko zažili. Cúdzí ľudia,ktorí sa ti starajú do života a hodnotia ťa za odpovede,ktoré vlastne niesú ani z tvojej vlastnej hlavy,a ani to niesú tvoje vlastné názory. Tak takto by som opísal v skratke moju školu,ktorú za pár neopísateľne dlhých mesiacov končím. Chvalabohu,že?  No ale späť na začiatok. Ani som sa poriadne nepredstavil a už tu vylievam svoje srdce z kameňa. Volám sa Christian Amena, ale volajú ma Chris. Viacmenej.Mám mierne dlhšie hnedo blondavé vlasy, modré oči, zvyčajne sa obliekam do roztrhaných džinsov a voľných tričiek.Moje povahove vlastnosti sú,ako ste si už mohli všimnúť, ľahostajné. Keby neexistovala hudba môjmu životu by nemalo čo dávať zmysel. 

Ešte pred začatím školy,ako každé ráno,som si zapálil cigaretu,ktorá zabíjala moje vnútorne city. Uvoľnený som si dal sluchátka do uší,zapol moj obľúbený žáner hudby grunge,a šiel ku skrinkám. Pri skrinke ma už čakala partia,do ktorej som sa dostal len pred nedávnom, a spolu sme šli do triedy. No ja som si šiel ešte odskočiť na vecko,a cestou tam ma zastavil môj večne otravný spolužiak,ktorého mám rád asi tak ako slepý farby,a už ma "obšťastňoval" otravnými otázkami. Z radu milion otáziek ma zaujala len jedna. "Vedel si,že dnes k nám príde nová spolužiačka? Je ževraj z Paríža" zvedavo sa pýtal. "Z Paríža vravíš..hej.. " odvetil som. V hlave som si pomyslel, že to bude nejaká tá namyslená no viete čo. Paríž a Aberdeen sú 2 rozličné ale od základu rozličné mestá. Hodil som posledný pohľad na rozradosteného spolužiaka a odišiel som. Rukou som nervozne prechádzal každú skrinku až som došiel ku dverám. Práve zazvonilo. Nahodil som ten môj vražedný pohľad a vstúpil som dnu.

Hneď ako som vstúpil a kráčal k mojej lavici,uvidel som ju.Oči mala modrozelené ako smaragd. Vlasy dlhé hnedé a na konci modré,čierne džínsy a bielu košeľu. V tom momente ma všetky moje temné myšlienky prešli. Odišli,úplne sa stratili v diaľke. Sedela v mojej lavici. V úplne poslednej. Prišiel som k lavici,nespúšťajuc z nej oči a hodil na zem tašku. Sadol som si k nej a pozeral jej do očí. V tom ma z očného kontaktu vytrhli jej slová,: "Ehmm, prepáč, asi sedím v tvojej lavici, hneď odídem, preee..." nestihla dopovedať. Chytil som jej chladnú dlaň a jemne stisol: "To je v pohode, len tu ostaň, ešte som nemal takú krásnu spolusediacu" ,pustil som jej hladkú dlaň a cítil som jej chvenie...