Pieces (jednodielovky)

Skoré zimné rána (Jaspar)

Za noc napadalo veľa snehu. Pokrýval všetko naokolo. Stromy, strechu okolitých domov, autá a čiastočne aj Joea, ktorý sedel na balkóne. Necítil chlad ani únavu, aj napriek tomu, že tam sedel celú noc. Caspar sa včera domov nevrátil.

Joe vedel, že to nebola jeho chyba. Caspar vedel, že to bola jeho chyba. Preto bol taký naštvaný - obaja boli. Joe na Caspara, že si to nevie priznať a Caspar na Joea, že mu to proste nedokáže jednoducho odpustiť. Ale aby mu to Joe mohol odpustiť, Caspar by sa najskôr musel ospravedlniť a to presne nikdy nerobí. A Joe už mal naozaj dosť.

Aj napriek tomu sedel a čakal. Sledoval okolie a čakal, kým povedomé auto prejde okolo bytového domu, kde spolu bývali a zájde do garáže. Celú noc sa tak nestalo.

Joe niekoľkokrát rozmýšľal, že sa na to vykašle a pôjde si ľahnúť. Vždy ho od toho odradil sneh. Na pozadí pouličných lámp sa trblietal. Joe obdivoval ako sa pomaly sype z neba a všetko pokrýva. Padal pomaličky, ale dlho a husto. Nedokázal odtrhnúť oči od krásy prírody.

Jediné prestávky boli, keď išiel na záchod alebo si urobiť ďalšiu šálku kávy. Vtedy ho privítalo teplo domu, ale jeho to ťahalo späť do zimy a vetra, pretože tam niečo cítil.

Joe vedel, že Caspar je tam niekde vonku a pozerá sa na oblohu a oči mu slzia. Možno od vetra, možno od niečoho iného.

Pravdepodobne naozaj len od vetra.

Caspar si nikdy neuvedomoval svoje chyby, až kým mu o nich Joe, po dlhom premýšľaní o tom, či chce zažiť ďalšiu hádku a bolesť a on nechcel, lebo on Caspara tak veľmi miloval, a tak veľmi bolelo to, že Caspar Joea až tak nie, nepovedal.

Vtedy sa začal boj a mohol trvať aj niekoľko dní alebo len pár minút. Vždy sa to skončilo rovnako - Caspar povie nejaké hlúpe ospravedlnenie, vôbec nie od srdca a Joe mu odpustí, lebo on Caspara veľmi miluje. Nevyzeralo to tak, že by to bolo aj naopak.

Joe stále pozoroval sneh a východ Slnka, dával pozor, či naokolo neprejde známe auto. Nič.

Joe nevedel, prečo ešte stále zostával vo vzťahu, do ktorého viac dával, než z neho dostával. Bál sa, že ak Caspara opustí, bude to bolieť ešte viac, než tie hlúpe hádky a vedel, že mu bez Caspara bude nakoniec lepšie a z pomyslenia na to mu bolo zle.

Nechcel Caspara opustiť, na to mu na ňom až príliš záležalo. Vedel, že Casparovi bude chýbať a nebude bez neho fungovať. Príliš si zvykol na Joeovu starostlivosť. A možno si to len želal. Joe sa staral viac o city iných, než o vlastné.

Okolo domu nakoniec prešlo známe auto a zabočilo do garáže. Joe sa najskôr chcel postaviť a ísť si ľahnúť do postele, ale potom si to rozmyslel a zostal sedieť. Nechcelo sa mu pohnúť. A trochu sa ani nemohol.

O niekoľko minút sa dvere bytu otvorili. Joe tlmene počul šuchot oblečenia a kroky. Mierili k spálni, ale zrazu sa zastavili. O chvíľu sa otvorili dvere na balkóne.

Joe bol ticho. Sledoval sneh. Chcel, aby sa prvý ozval Caspar.

"Joe," šepol Caspar tým jeho typickým ospalým hlasom, ktorý tak miloval. "Poď dovnútra, prechladneš."
Joe sa nehýbal. Keby dovnútra išiel, ľahol by si do postele a nechal sa líškať peknými Casparovými slovami, ale on to tak nechcel. Už to nechcel.

"Joe..." stíchol. Prišiel bližšie a objal ho. Joe sa stále nehýbal. "Prepáč."

Tón Casparovho hlasu Joea prekvapil. Bolo to úprimné. Nie, to nie je pravda. Len sa mu to muselo zdať.

"Prepáč. Keď som dnes bol bez teba v tej zime... Prepáč, že sa tak správam. Urobím všetko pre to, aby si mi odpustil. Len... prosím, povedz niečo."

Joe pootočil hlavu. Caspar bol blízko, veľmi blízko a nosy sa im otreli. Bolo ťažké pozerať sa do Casparových očí, videl ich rozmazane. Tak nič nepovedal, len ho pobozkal.

Nechá sa obalamutiť ešte raz. Ešte jeden jediný raz.

Mne to prišlo ako dobrý nápad, neviem, čo myslíte vy, ale rozhodne mi dajte vedieť.