Pieces (jednodielovky)

Fakt, že budík nezazvonil zmenil už veľa ľudských životov

V ten osudný deň, John vstal neskoro. Nebolo to jeho vlastnou chybou, to nie. John bol veľmi zodpovedný človek a všetko si plánoval na minúty. Problémom bol jeho budík. John si deň predtým nevšimol, že sa ručičky už nehýbali, čo viedlo k tomu, že budík nezvonil.

A tak John prvýkrát za tridsať rokov jeho života niekam meškal.

Jediné šťastie bolo, že v ten deň nemal nijaké dôležité stretnutie. Ale Johna to aj tak nezastavilo od toho, aby panikáril. Veď predsa mešká do práce a to si on nemôže dovoliť. Kým tam príde, už ho bude na stole čakať kopa roboty.

Preto John rýchlo skontroloval čas na jeho mobile, a keď zistil, že vstal o celé dve hodiny neskôr, skoro od šoku omdlel. Ale na to nemal čas. Rýchlo sa pozbieral a začal svoju rannú prípravu, len niekoľko násobne rýchlejšie ako zvyčajne.

Dnes raňajky a šálku kávy bude musieť vynechať. Kúpi si niečo v automate v práci. Rýchlo vykonal rannú hygienu, obliekol si košeľu, kravatu a nohavice, zbežne skontroloval, či má v pracovnej taške všetko a bol na ceste na autobus.

Takmer zabudol zamknúť byt, ale včas si na to spomenul.

Rýchlejším krokom išiel na autobusovú zastávku. V bežný deň mu cesta trvala aj desať minút, ale dnes to musel stihnúť za päť, ak chcel naskočiť na autobus, ktorý odchádzal o šesť minút. Lenže osud bol nevyspytateľný a dnes nebol bežný deň.

John bol veľmi opatrný a slušný človek. Pomáhal starým paniam cez cestu a s nákupom, občas hodil bezdomovcovi nejaké drobné a vždy sa poďakoval. Samozrejme, pozeral, kam ide, aby sa vyhol nepríjemným zrážkam s ostatnými chodcami.

Avšak, dnes sa John pred seba nepozeral. Pozeral sa na druhú stranu cesty a vyhliadal, či sa práve dnes nerozhodol autobus ísť načas, alebo ako na potvoru, ešte skôr. A práve vtedy sa pred seba nepozerala ani milá dáma s kávou v ruke.

Narazili do seba celou silou. Kelímok s kávou sa silou nárazu ohol a oblial kávou rovnako Johnovu snehobielu košeľu ako aj ženinu žltú blúzku.

Obaja na seba chvíľu šokovane pozerali, Johnov autobus dávno zabudnutý. Chcel sa ospravedlniť, ale bol príliš okúzlený ženinou krásou.

Žena, rovnako ako John, nevedela nájsť správne slová. John bol... niečo. Nevedela opísať, čo pocítila, keď sa pozrela do tých hnedých očí. Nech si ľudia hovoria, čo chcú, ale hnedé oči neboli obyčajné. Vďaka slnku sa v nich odrážalo mnoho odtieňov a časom boli aj zlaté. Žena nikdy nevidela nič krásnejšie.

Moment, keď sa jeden druhému pozerali do očí im obom pripradal ako celé veky, aj keď to trvalo len pár sekúnd. Obaja našli stratenú reč a začali sa jeden druhému ospravedlňovať.

„Ja, je mi to ľúto, nepozeral som sa na cestu..."

„Nie, je to moja vina, trošku som vypla, totiž, meškám do práce, dnes mi nezazvonil budík..."

„To je náhoda. Ani mne!"

Pozastavili sa. Aká bola pravdepodobnosť, že sa im to obom stane a potom sa stretnú? Niekto by sa tomu možno vysmial, ale títo dvaja to brali ako osud.

„To je veľmi zvláštna náhoda," povedala žena a jemne sa usmiala.

John v tej chvíli pocítil neskutočnú dávku odvahy. „Možno by sme tú náhodu mohli bližšie prebrať pri spoločnej večeri."

Ženin úsmev sa ešte zväčšil. „To by sme teda mohli."

O niekoľko rokov neskôr sedel John v kresle svojho rodinného domu, okolo neho behali jeho dve deti a žena, Julia, tá žena s kávou, pripravovala v kuchyni večeru.

John si ani nechcel predstaviť, ako by sa jehoživot vyvinul, keby mu v to osudné ráno budík zazvonil. Jeho život by terazrozhodne nebol taký skvelý, ako je.

Nenávidím, čo wattpad robí s formátovaním.

Toto som písala spolubývajucej do školy, ona si to pomenila a vymazala z konca pointu, a preto dostala horšiu známku, hlupaňa.

Ale dúfam, že vám sa to páči, ak áno, pochváľte, ak nie, zdissujte.

To už je na vás.