Pieces (jednodielovky)

Príbeh o tom, ako mi kniha začala dvoriť

Bolo to už dávno, čo sa to stalo, ale pri pomyslení na ten deň ma stále pochytí dobrodružný pocit. Do dnešného dňa rozmýšľam, či to bol sen alebo realita. Realita to z logického hľadiska byť nemohla, odvtedy som znaky niečoho takto fantastického už nevidela, aj keď som hľadala za každým rohom. Ale to, že to nebol sen mi pripomínala značka na pravom zápästí. Všetkým som povedala, že je to obyčajné tetovanie, len ja som vedela, čo je to naozaj. Tieňolovecké znamenie.

Bol obyčajný piatkový večer, ktorý som ako zvyčajne trávila doma. V tomto počasí by som pravdaže ani vonku nešla. Búrka zúrila už od rána, blesky osvetľovali oblohu a hromy duneli tak silno, až som ich cítila pod nohami. Kvapky vody dopadali na okná ako kamene, moje chudák kvety na balkóne celé polámané.

Čítala som knihu pri svetle sviečok, elektrina už dávno nefungovala, keď som začula na chodbe zvláštne zvuky. Niekto kričal, bol tam hluk, akoby niekto bojoval a nedokázala som sa ubrániť svojej zvedavosti a len sa pozrieť cez kukátko na dverách.

Čo som tam videla ma šokovalo. Po chodbe lietali traja ľudia. Dievča, s dlhými čiernymi vlasmi sa uháňalo bičom a dvaja chlapci hádzali nože do obrovskej čiernej hmoty v strede. Nedalo sa určiť, kde mala tá bytosť hlavu alebo končatiny. Na chrbte mala ostne a z tela jej vyletovali ďalsie, vždy keď sa k nej niekto priblížil.

Neviem, čo ma vtedy chytilo, ale rozrazila som dvere a vyšla som na chodbu. Vtedy som zacítila obrovskú bolesť v pravom zápästi. Zakričala som a chytila sa za ruku. Tým som na seba zvrtla pozornosť démona, ktorý sa po mne vrhol. A ja som zrazu presne vedela, čo robiť.

Obluda sa na mňa valila, zaplnila celú chodbu a ja som sa nemala kam pohnúť, ale na tom nezáležalo. Nejaká sila ma pohnala a ja som skočila tak vysoko, ako ešte nikdy a skončila som na chrbte tej obludy. Držala som sa ostňa a tá vec so sebou hádzala, ale ja som sa nehodlala pustiť. V ruke som držala meč, ktorý sa zhmotnil akoby z ničoho a ja som ho zanorila hlboko do miesta, kde som predpokladala, že je hlava. Z obludy na všetky strany vystrekla čierna krv. Démon zareval, zatackal sa. Skočila som dole, ďaleko od neho a obluda urobila posledných pár krokov a s veľkým dudením sa zvalila na zem.

Prišla na mňa obrovská únava. Tí ľudia, čo predtým bojovali sa na mňa len šokovane dívali. Meč sa mi vyparil z ruky. Klesla som na kolená, ruky som mala celé od čiernej krvi a prišlo mi zle.

Pozrela som sa na nich. Prišli mi povedomí, akoby som ich už niekedy videla.

"To si ty," povedalo dievča. "Autorka. Tak dlho sme ťa hľadali."

Vtedy som si spomenula. "Vy ste predsa..." zhlboka som sa nadýchla. Cítila som, ako na mňa idú mldoby. "Ste z mojej knihy."

Prebrala som sa až na druhý deň vo svojom byte. Vybehla som na chodbu, ale po oblude, ani po ľuďoch nebolo už ani stopy. Jediné, čo mi zostalo, bola čierna značka na zápästí.

Prešli už roky od môjho stretnutia s tieňolovcami. Študovala som každú knihu, ktorú som napísala, stále som rozmýšľala nad tým, čo mi to dievča povedalo. Hľadali ma. Ale prečo? Ako? Ako mohli postavy z knihy, ktorú som napísala byť skutočné?

Aj teraz som sedela na tom istom gauči, s knihou v ruke. Čítala som ju už mnohokrát, snažila som sa nájsť niečo, čo som prehliadla, ďalšiu stopu. Zrazu som zacítila silné pálenie na zápästí. Značka sa zafarbila do červena. Chvíľu som sa na ňu dívala. Vyzeralo to tak, že ma znova potrebujú.

Toto som napísala ako rozprávanie do školy, preto ten názov. Som lenivá vymyslieť lepší. Názvy mi nikdy nešli.

Dúfam, že sa vám to páčilo.