Skvelý tím- Záhada Bratislavského hradu

Ubytovanie

Vika nastúpila do taxíku a hneď povedala: ,,Prosím k autobusovej stanici. A môžete mi povedať, koľko to bude stáť?"
Šofér taxíku Vike odpovedal: ,,Pravdepodobne 4€."
,,Ak to stihnete do 19:15, dám vám o 1€ viac."
Šofér taxíku dupol na plyn a taxík sa rozbehol. Prechádzal ulicami tak, rýchlo, že Vika ani nestíhala sledovať čas. Vika pozrela na hodiny a už bolo 19:13. Vika sa začala potiť, čo ak to nestihne, čo ak bude musieť ísť ďalším autobusom. Z premýšľania ju vytrhol šofér taxíku:
,,Už sme tu."
Vika pozrela na hodiny a bolo len tesne pred 19:14 a povedala: ,,Nech sa páči," a podala mu 5€
Vika sa rozhliadla po stanici a uvidela autobus v ktorom sedel Leon. Vtom si všimla, že do 19:15 zostáva len 30 sekúnd. Vika sa rýchlo rozbehla za autobusom, utekala ako len vládala. Rýchlo vbehla do autobusu a hneď za ňou sa dvere zavreli. Zaplatila za lístok a sadla si vedľa Leona. Svoj kufor do kufra autobusu, už nestihla dať, takže ho musela vláčiť za sebou.

Keď Leon zbadal Viku, tak ju jemne podpichol: ,,Ti to trvalo."
Vika mu s ironickým úsmevom odpovedala: ,,Veľmi vtipné."
,,Ideme sa rozprávať o záhade?"
,,Keď chceš môžeme" a ako to dopovedala, autobus sa dal do pohybu.
,,Takže, povedal, že všetko bolo ukradnuté a hovoril kód, len svojim kamarátom, čiže to musia byť len oni."
,,To je pravdepodobné, ale mohli by uhádnuť ten kód. Vieš čo? Uvidíme podľa informácii, ktoré dostaneme."
,,Dobre."

Vika počula nejaké syčanie a autobus sa začal kĺzať ako keby bol na ľade. Šofér prudko zabrzdil a všetci cestujúci skoro narazili hlavou do predných sedadiel. Našťastie nikto nebol vážne zranený, len Vika si narazila silno ľavú ruku do predného sedadla. Šofér k nim prehovoril cez mikrofón:
,,Ste všetci v poriadku?"
,,Áno" odpovedali všetci naraz.
,,Budeme mať oneskorenie, dostali sme defekt. Čiže neprídeme do Bratislavy o 20:25 ako sme plánovali, ale prídeme asi o 20:35 až 20:40. Hneď vymením pneumatiku a budeme pokračovať v ceste."

Leon sa pre istotu opýtal Viky na ruku: ,,Udrela si si tú ruku veľmi?"
Vika mu odpovedala s neistotou v hlase: ,,Veľmi nie, ale dosť."
,,Ukáž, pozriem sa ti na to."
,,A čo si nejaký doktor?" zasmiala sa Vika
,,Doktor nie, ale keď sme brali učivo o ľudskom tele na biológii, tak som ho vedel najlepšie."
,,Dobre," povedala Vika a opatrne mu podala ľavú ruku.
,,Kde ťa to bolí?"
,,Tu."
Leon sa dotkol miesta, žiadna reakcia. Trochu pritlačil, stále žiadna reakcia. Pritlačil miernou silou, stále nič. Pritlačil o trochu a viac a Viku to už trochu zabolelo, čo dala najavo aj Leonovi, keď povedala: ,,Au."
Leon si porovnal kosť a miesto so svojou. Bolo všetko v poriadku, len treba ruku nechať uvoľnenú alebo ju treba uvoľniť. Leon bez opýtania začal ruku slabo masírovať. Vika sa pri tom cítila veľmi dobre. Všetci uvideli ako šofér autobusu nastupuje a sadá za volant. A išli ďalej.
Leon sa po chvíľke masírovania opýtal Viky: ,,Už ti je lepšie?"
,,Áno a oveľa, vďaka tebe" povedala a pousmiala sa.
,,Čo budeme robiť teraz?"
,,Ja som si doniesla knihu, tak si ju idem čítať. A ty ?"
,,Neviem, asi budem rozmýšľať o niečom."
Vika si vybrala knihu z vaku a začala ju čítať. Tá kniha bola o útoku na tajnú budovu, ktorá udržovala svet v bezpečí. A taká doktorka vyrobila asi liek na veľmi vážnu chorobu (už zabudla ako sa volá) a mohol by vďaka tomu lieku pokračovať ľudský vývoj. Tí, ktorí ničia tú budovu, sú schopní zabiť aj celý svet len aby získali ten liek. Vika bola ponorená do čítania tak, že si ani nevšimla ako ten čas letí a boli už v Bratislave. Leon ju ohlásil:
,,Vika, už sme tu."
,,A koľko je hodín?" spýtala sa Vika
,,20:37. Šofér sa trafil."
,,No poď musíme sa ubytovať. Ešteže sme vybrali panelák pri ktorom je zastávka."
,,Áno, ale mali by sme si švihnúť. Ten autobus ide 20:45."
,,Ty si rátal s oneskorením, preto si vybral autobus, ktorý ide neskôr, že mám pravdu?"
,,Ani nie, ale je to najbližší autobus k nášmu príchodu. Tak ideme?"
,,Dobre, poďme."
Vystúpili z autobusu, šofér Leonovi vybral kufor a obidvaja išli na zastávku pri stanici.

O 5 minút autobus prišiel, Leon stúpil na schodík a opýtal sa šoféra: ,,Môžme si dať kufríky do kufra?"
Šofér s nervozitou v hlase mu odpovedal: ,,Mám oneskorenie, budete ich musieť mať pri sebe, dúfam, že vám to nevadí."
,,Nie, samozrejme, že nie."

Leon vytiahol obidva kufre na schody a potom Vika s ľahkosťou nastúpila do autobusu. Obidvaja si zaplatili lístok a sadli si. Autobus sa dal do pohybu.

O 10 minút

Leon a Vika vystúpili z autobusu a uvideli panelák v ktorom mali bývať. Vybrali sa k paneláku a uvideli tam ako na nich čaká neznáma osoba. Bola to osoba ktorá im mala dať kľúčik od izby. Leon sa s ňou začal zhovárať ako sa dostanú do svojej izby. O 3 minúty prišiel Leon k Vike a ukázal jej kde je výťah. Bývali na 3. poschodí a byt mali pri výťahu. Leon odomkol dvere od bytu a uvidel tam 5 miestností a to boli chodba, kuchyňa, kúpelňa s WC, obývačka a izba s 2 posteľami. Všetko bolo plno zariadené a aj tam mali súkromie. Obidvaja sa vyzuli, položili kufre na zem a umyli si ruky.
Leon rýchlo informoval Viku, čo chce urobiť: ,,Ešte zavolám nášmu zákazníkovi, že prídeme až zajtra, keď už je 21:05."
Vika nenamietala a odpovedala mu: ,,Dobre."
Leon vytočil číslo zákazníka a čakal kým to zákazník zdvihne. Zákazník to za chvíľku zdvihol:
,,Áno, čo sa stalo?"
,,Autobus dostal defekt a prišli sme až teraz, čiže do hradu prídeme až zajtra, dúfam, že vám to nevadí."
,,Nie nevadí a ste obidvaja v poriadku?"
Leon sa pozrel na Viku, no ona len pokrútila hlavou a potichu povedala: ,,Aj tak je to už v poriadku."
Leon tedy do telefónu povedal: ,,Nie nič nám nie je, tak uvidíme sa zajtra."
,,Čo budeme robiť? Nejde niečo v TV? Nepôjdeme sa navečerať?" spýtala sa Vika
,,Si ako prúd otázok, takže netuším čo budeme robiť, v TV taktiež neviem čo ide, môžeš pozrieť a navečerať by sme sa mohli ale kde budeme večerať?" odpovedal jej Leon protiotázkou.
,,Ako to myslíš?"
,,Že či budeme jesť tu v izbe, že si niečo uvaríme, alebo pôjdeme do reštaurácie?"
,,Na reštauráciu je už neskoro, nemyslíš? Budeme radšej tu ak ti to nevadí, že ti to nevadí?"
,,Nie nevadí, ale čo budeme jesť?"
,,Mne idú na chuť hrianky a na nich je taká pomazánka, ale neviem čo ide tebe na chuť."
,,Ja si asi dám jogurt."

O 22:05

Po chvíľke pozerania televízora a po večeri sa Leon spýtal: ,,Nejdeme už spať?"
Vika už bola tiež celkom unavená, tak len prikývla na súhlas.
Obidvaja sa prezliekli do pyžám, umyli si zuby, vypli TV a ľahli si do postelí.
Obaja si zaželali dobrú noc a potom zaspali.

Ďalšia časť, zase nad 1000 slov bez autorskej poznámky, dúfam, že si to udržím. Dúfam, že sa vám páčila. Ďakujem za vote coment alebo prečítanie.