Skvelý tím- Záhada Bratislavského hradu

Skvelá pomoc

Po prečítaní poznámok sa ich Dávid spýtal: ,,Skúsili ste rozlúštiť ten kód ?"
Vika neváhala a odpovedala: ,,Áno, náš ďalší člen nám dosť pomohol. Bol na prijímačkách na gymnáziá v roku 2000. Čiže ten, kto má 30 rokov by mal poznať odpoveď."
Dávid povedal: ,,Lenže v hrade som bol aj ja a všetci z hlavných podozrivých, čo sú Timo, Dušan a Martin majú menej ako 30 rokov."
,,Čiže komplic nebude pracovať v hrade," zhíkol Leon.
Dávid potom povedal: ,,Celkom dosť sme si pomohli, ale mohli by sme vypočuť Dušana, možno urobí preklep a povie, kto bol jeho komplicom."
,,Tak na čo ešte čakáme?" opýtal sa Leon.

Všetci traja nastúpili do autobusu. Zaplatili si lístky a sadli na sedačky. Cesta trvala dlhšie ako zvyčajne, lebo išli z reštaurácie. Konečne došli k hradu. Polícia tam už nebola. Každý si o tom myslel svoje

Vika si myslela, že už asi všetko poobzerali a tak odišli.
Leon si zasa myslel, že zobrali iných zlodejov?

Vstúpili do hradu, ale nikoho tam nevideli a ani trochu sa im to nepáčilo.
Leon začal dávať pokyny: ,,Dobre, rozdelíme sa. Sú tu tri poschodia. Vika máš toto poschodie, čiže prvé. Ja si zoberiem druhé a Dávid tretie. Rozumieme si ?"
Vika a Dávid s neistým hlasom súhlasili.
Leon potom ešte povedal: ,,Stretneme sa tu."

Leon a Dávid nastúpili do výťahu a Vika zostala na 1. poschodí. Vika nazrela do jednej chodby. Všetky dvere otvorené, čo bolo divné. Na tej chodbe bolo 6 dverí. Pozrela do prvých- prázdná izba, druhé dvere- prázdna izba. Takto to pokračovala až k šiestym dverám. Prešla k druhej chodbe, taktiež všade otvorené dvere a nikoho nikde. Pri tretej chodbe boli už len 3 dvere, taktiež otvorené. V prvých dvoch nič, ale v tretích bolo niečo čudné. Bola tam tma. Vstúpila dovnútra a hľadala vypínač. Po dlhšej dobe vypínač našla, zapla ho a miestnosť sa zaplavila svetlom. Dvere sa zabuchli. Vika utekala k nim, tak rýchlo ako len vládala. Ale pri behu už začula ako kľúč zamyká dvere. Niekto ich vlákal do pasce, čo znamenalo jediné. Sú na dobrej ceste.

Leon na 2. poschodí

Leon vystúpil z výťahu a uvidel dve chodby a na každej chodbe 3 otvorené dvere. Vošiel do prvej chodby. V prvých dverách- nič, v druhých- takisto nič, v tretích- takisto nič. Vošiel do druhej chodby. V prvých dverách bola tma. Vošiel dovnútra, ale v tom momente ho niekto buchol do hlavy a Leon v okamihu omdlel.

Dávid na 3. poschodí

Dávid vyšiel z výťahu a pred sebou uvidel jediné dvere. Bola v nich tma. Na opasku mal pištoľ. Chcel ju chytiť, ale nevedel ju nahmatať. Niekto sa tu musel pohybovať a zobrať mu pištoľ. Rýchlo sa obzeral na všetky smery, ale jediné čo stihol uvidieť bolo ako ho predmet zasahuje do hlavy. Dávid taktiež omdlel.

Vika

Vika búšila do dverí ostošesť, ale dvere boli stále zamknuté. Pre istotu do nich ešte aj kopala, ale dvere sa ani o kúsok nepohli. Chcela pozrieť cez kľúčovú dierku, že čo sa deje na chodbe, ale nešlo jej to. Kľúč bol v zámke a Vika dostala nápad ako sa odtiaľ dostane. Pozrela pod dvere a uvidela medzi zemou a dverami medzierku. Ešteže tak. Ešte len, či sú v miestnosti tie veci, ktoré potrebuje. Na zemi uvidela staré noviny. Zodvihla ich zo zeme. Prezerala jednu poličku po druhej, každú krabičku. Nakoniec nejaké spinky našla. Noviny prestrčila popod dvere tak, aby polovička novín trčala vonku a polovica vnútri. Spinku dala do kľúčovej diery tak aby kľúč spadol na noviny. Kľúč povolil a spadol. Vika pomaly ťahala noviny. Keď boli noviny vnútri uvidela kľúč. Vika otvorila dvere a utekala preč z miestnosti.

Leon

Leon otvoril oči a uvidel, že je v tej istej miestnosti a sedí na stoličke. Chcel sa z nej postaviť, ale nohy mal priviazané. Leon si chcel odviazať pomocou rúk nohy, ale aj ruky mal priviazané za chrbtom. Zostávalo mu už len jediné a to volať o pomoc. Ale nepodarilo sa. Ústa mal zaviazané čiernou šatkou a ešte aj zalepené lepiacou páskou. Poobzeral sa po miestnosti. Na zemi uvidel spinku. Rozhojdal stoličku na ktorej sedel a tá s ním spadla na zem. Nohami sa posúval po zemi k spinke. Zobral ju do ruky a rezal ostrou hranou spinky do lana, ktorým mal ruky priviazané. Po 10 minútach lano povolila a Leon si oslobodil ruky. Odviazal si nohy, odlepil pásku a odviazal šatku na ústach. Postavil sa a chcel utekať von dverami. Začul zvuk. Kľučka sa pomaly hýbala smerom nadol.

Dávid

Prebral sa z bezvedomia. Videl, že ruky aj nohy má pripútané ku kovovej rúrke. Chcel zakričať o pomoc, ale ústa mal zalepené páskou. Prišla k nemu neznáma osoba a odlepila mu pásku z úst. Ďalšia osoba sedela na kresle chrbtom k nemu.
,,Čo odo mňa chcete ?!" skríkol Dávid.
Jedna osôb mu odpovedala: ,,Ty to dobre vieš, že chceme, aby si ten prípad nechal na pokoji a hodil vinu na seba, a ak to neurobíš, tak..."
,,Tak čo ?!" nenechal ho dohovoriť Dávid.
Osoba sa ohradila: ,,Necháš ma dohovoriť? Ďakujem. Tak sa tým dvom deťom stane niečo hrozné. Sú zatvorené v miestnostiach. Tak urobíš to?"
,,Ja, ja... musím si to premyslieť," nechcel sa Dávid veľmi unáhliť.
Osoba sa však len pousmiala a povedala: ,,Jasné. Dáme ti času na premýšľanie dosť. Tento hrad je na najvyššom mieste vysoký 50 m. To žiadny človek s neviazanými rukami a nohami nezvládne prežiť, nie to ešte so zaviazanými. To by bolo škoda, keby tie deti tak skončilo."
Dávid ešte zakričal: ,,Nie, to nemôžete urobiť!"
Osoba sa zase zasmiala: ,,Ale môžem."
Druhá osoba mu zase zalepila páskou ústa a obidve osoby odišli.

Vika

Vika utekala k výťahu, vyšla na druhé poschodie. Boli tam dve chodby. Na jednej uvidela strážcov. Rýchlo sa schovala za stenu a chvíľku počúvala ich rozhovor.
A: ,,To bol dobrý nápad zlákať ich do pasce."
B: ,,Áno. Dávid sa prizná za jedného z dvoch zlodejov a Dušan a Štefan z toho vyjdú nevinný."
A: ,,A keď to nebude chcieť spraviť, deti spadnú zo strechy hradu a to zviazané.
Vika ďalej nepočúvala. teraz nastal jej čas využiť perfektné menenie hlasu. Vika k nim prišla so šatkou na ústach a povedala:
,,To dievča, z 1. poschodia, utieklo."
,,Ideme."
Išla k dverám, ktoré boli zatvorené a pomaly ich začala otvárať.

Ďalšia časť. Viem, trošku sa to zdramatizovalo a asi už čoskoro ukončím tento príbeh. Každý vote poteší. Asi budem už viac písať. :)