George opäť vyprskol od smiechu, no mama s ním ani z ďaleka nezdielala tieto pobavené pocity a umlčala ho nevraživým pohľadom.
"Drahá Sophia, ty si, ako vidím, neuvedomuješ vážnosť tejto záležitosti, tak mi dovoľ vysvetliť ti to ešte raz." pokojne odvetila. "Ochh, to by som ti bola doživotne vďačná," ironicky som hlesla.
"Ehm ehm, počas tohto obeda si spoznala šesť mladých mužov, chlapcov, z ktorých jeden bude tvoj manžel a zároveň kráľ tejto krajiny-"
"Pre zmenu teraz dovoľ ty, aby som ťa opravila. Ešte nie je isté, že zostanem tu. Nebodaj si zabudla na otca s jeho polovicou krajiny?"
"Nie, nezabudla," oduto odfrkla.
Za stolom sme nemo sedeli ďalších päť minút, keď opäť prišla slúžka a opýtala sa:"Smiem vedieť, kedy pôjdete?... Myslím, na ten čaj do záhrady," rýchlo dodala, keď uvidela naše nechápavé pohľady.
"Ó, samozrejme. Asi sme sa tu trošku zdržali. Teraz k veci - Sophia a ja sa musíme ísť trošku vhodnejšie obliecť, a vy moji drahí si za ten čas môžete prezrieť zámok. Súhlasíte?" milo sa usmievala.
Šiesti chalani spolu so slúžkou len ticho prikývli a pobrali sa von z jedálne, v ktorej nechali iba mňa a mamu. Tá sa ihneď chopila príležitosti a začala:"Dúfam, že po tomto fiasku sa na čaji budeš správať slušne a takisto si prezlečieš saty, učešeš sa a nalíčiš."
"To ešte neviem," pokrčila som plecia a pobrala sa k dverám.
"Sophia! Stoj! Ešte sme neskončili!" kričala za mnou, keď už som vychádzala po schodoch.
Vošla som do svojej izby a podišla rovno k skrine, z ktorej som vytiahla biele čipkované šaty. Ako som už spomínala, boli naozaj veľmi krásne. Preto som sa rozhodla, že ich budem mať na sebe počas posedenia v záhrade.
Už v šatách som prešla k zrkadlu v kúpeľni a rozmýšľala, či sa namaľovať alebo nie. Napokon som zostala verná svojmu polovičnému 'natural' štýlu - zakryla som malé nedokonalosti a na pery znova naniesla vrstvu balzamu.
