"Ako ma čo najrýchlejšie začne bolieť brucho alebo niečo podobné?" opýtala som sa Georgovho chrbta, keď som ho našla sedieť samého na deke pod vŕbou. Vystrašený sa mi otočil tvárou. Otvoril ústa, že chce niečo povedať, no hneď na to ich znova zatvoril.
"Noo?" súrila som ho nervózne prestupujúc z miesta na miesto.
"Achh, no vieš... hm... a na čo to vlastne potrebuješ vedieť?" spytoval sa s pohľadom zameraným do zeme.
"To ti môže byť tri a dvadsať," chladne som odsekla.
"No nie je. Ak mi nepovieš to čo chcem viedieť ja, ja ti nepoviem to čo chceš vedieť ty," žmurkol na mňa a otočil sa na odchod. Automaticky som ho chytila za rameno a potiahla naspäť ku mne.
"Dobre, keď to tak veľmi chceš. Som lenivá a neochotná ísť dnes večer do divadla a zajtra nechcem robiť nič. Nič," zdôraznila som a potom pokračovala: "Ani aby ste sem prišli. Dnes som sa skoro unudila k smrti a zajtra to už nechcem riskovať."
"Väčšiu kravinu som nepočul," smial sa.
"Ako to myslíš?"
"No ako asi. Veď sa na to pozri, celé si to pritiahla za vlasy. Ty chceš obetovať svoje zdravie iba preto, že sa ti nechce pozrieť na divadlo," rozosmial sa ešte viac.
"Nie, zle si to pocho-," odmlčala som sa, lebo mal pravdu.
"Okej, ak je to všetko, musím už ísť," napravil si kravatu.
"Hm, jasné," neprítomne som prikývla a zahľadela som sa na svoje baleríny. Cítila som, jeho napätý pohľad na mne. Mierne som zdvihla zrak a videla ako sa obzerá po okolí. Oči som znovu presmerovala na baleríny, keď ma náhle objal. Vydesená jeho prudkým pohybom som mu nedokázala objatie opätovať. Len som tam tak stála s rukami prikovanými k telu a vypleštenými očami. Keď si všimol, že z tohto okamžiku sa ani omylom nestane dojemný okamžik, pustil ma.
"Och, prepáč. Nejak som neo- ale nič," koktal, "Uži si divadlo."
