"Hmm, tak fajn, ste tu všetci. Naslesnujte ma prosím, dnešné poobedie strávime v knižnici," prihovorila som sa im a otočila sa k schodisku, ktoré viedlo do 'podzemia'. V takzvanom 'podzemí' sa nachádzala obrovská kuchyňa, kotolňa, izby pre ľudí pracujúcich v zámku a už spomínaná jedna z dvoch knižníc, ktoré sme tu mali. V porovnaní s tou na druhom poschodí, bola stará a práve preto nie veľmi naštevovaná a obľúbená. Chodila som do nej v podstate len ja a slúžky, kedže ony nemali k dispozícii tú modernejšiu a vybavenejšiu na druhom poschodí. Otvorila som obrovské dvojkrídlové dvere a veľkolepo ukázala oboma rukami na tisícky kníh uložených v knihovničkách, ktoré siahali až po vysoký strop.
"Dobre, tak si tu, čo ja viem, posadajte a čítajte čo vás zaujíma. Ja vám pôjdem príkladom," povedala som a zobrala si asi päť kníh, ktoré som msla položené na malom stolíku pri pohodlnom kresle. Zvalila som sa doňho a otvorila jednu z kníh na náhodnej strane, aby som im dala najavo, že majü urobiť to isté a na viac sa nevypytovať. Všetci našťastie pochopili a ja som mala pokoj.
Stále som len čítala a čítala, knihy som po chvíľach menila a vyberala z políc ďalšie. Občas sa mi zdalo, že nad mojim kreslom stojí jeden z kandidátov, ale ani som sa neunúvala zdvihnúť zrak a uistiť sa.
"Tú som už prečítal," oznámil mi Tylor, keď som sa načahovala pre už asi štvrtú knihu.
"Dobre vedieť," kývla som a šla naspäť na svoje miesto.
"Ehm, dnes sa nebudeme 'spoznávať'?" sklamane sa opýtal, keď som si sadala.
"Ani nie," otvorila som knihu na prvej strane a začalala čítať.
"To prečo?" Teraz už neznel sklamane, skôr naštvane.
"Pozri, ty si nemusíš vyberať medzi mamou a otcom, medzi krajinou a krajinou, a neviem čím možným, takže si daj pohov sadni si na svoje miesto, nerob tu výsluch. Ak sa ti nepáči, že sa dnes nebudeme rozprávať, môžeš odísť, nikto ťa tu nedrží," prívetivo som sa usmiala.
