"To nevadí, len počúvaj. Toto," letmo ukázala na nízkeho a pomerne tlstého chlapca po jej pravej ruke, "je syn ministra takisto z veľmi vzdialenej krajiny, Axel."
"Ok," neprítomne som prikývla.
"Vedľa neho sedí syn hlavného veliteľa našej armády," usmiala sa na bledého chlapca s okuliarmi a vlasmi pieskovej farby, "Thomas."
"Uhm, super," odvetila som opäť nezaujato.
"No a posledný, šiesty chlapec, ktorého si očarila," premerala ma pohľadom," je tiež princ ako Arthur."
"Aká nahoda, všakže, George?" poznamenala som. George sa hlasno zasmial.
"Prepáčte," s úsmevom sa ospravedlnil, keď uvidel matkin pohoršujúci pohľad.
"Ehm, takže ako som hovorila - tuto Arthur nie je jediný princ za týmto stolom. Princ Tyler je jeho veľká konkutencia," neprestávala sa usmievať. Kútikom oka som zachytila urazený výraz Arthura, ktorý upriamil rovno na mamu. Tá si to zrejme nevšimla. Princ Tyler mi kývol hlavou na pozdrav a mierne sa usmial. Úsmev som mu opätovala. Bol mi rovnako sympatický ako George, preto som si ho rýchlo premeriavala. Upravené vlasy mal čokoládovo hnedé presne ako oči. Čierne sako a nohavice doplnil obyčajnou bielou košeľou bez kravaty alebo motýlika. Bol oblečený ako na svadbu. "Možno si myslel, že sa zoberieme hneď ako sa dozviem, že je princ. Smola, kamoško, nie som taká ľahká korisť," premýšľala som.
Celý zvyšok obeda som ani necekla. Bola som až príliš pohltená svojimi myšlienkami.
"Mami, keď už viem ich mená, teda dúfam, že ich viem, čo s nimi mám robiť? Zobrať si ich? Alebo bude stačiť: Aj keď o tebe nič neviem, vôbec som sa s tebou nerozprávala, vôbec sa mi nepáčiš, bolo to príjemné prežitie tohto prekrásneho dňa, ale teraz už naozaj vypál, lebo mi z tvojej prítomnosti exploduje hlava?" Zdvorilo som sa opýtala, keď nám slúžka odniesla taniere po dezerte.
