Asi po dvoch hodinách som bola konečne dostatočne upravená. Jasnomodré, dlhé šaty, ktoré som si mala obliecť na obed, som si zobrala do izby a tam ich hodila do pohodlného kresla pri terasových dverách.
Prudko som otvorila skriňu a vytiahla z nich ošúchané rifle a biele voľné tričko (media). Vyzliekla som si nočnú košeľu a prezliekla sa do riflí a trička. Na chvíľu som sa zahľadela do zrkadla - ešte nikdy som takto nevyzerala.
Rozpustila som si hore vyčesaný drdol zapnutý striebornými sponami a namiesto neho si zaplietla klasický zapletaný vrkoč. Odlíčila som sa a na pery naniesla iba jahodový balzam. Pohľad mi z pier skĺzol na hodiny nad posteľou - 12:29.
"Oopss, ospravedlňte moje oneskorie," zadychčaná som vtrhla do jedálne, v ktorej už sedela aj moja mama a asi šesť neznámych chlapcov. Mohli mať o jeden alebo dva roky viac odo mňa. Usadila som sa na voľné miesto vedľa blonďavého a čiernovlasého chlapca. Nevšímala som si tie zdesené tváre na každého z nich a pustila sa do predjedla. Chuť mi pokazila mama, keď z ničoho nič vyhŕkla:"V čom si to, preboha, oblečená?! Kde máš tie prekrásne modré šaty?!"
"Roztrhala som ich," zaklamala som pokojne a dojedla posledné sústo predjedla.
"To nemyslíš vážne, Sophia!" naštvane zrevala.
"Nie, nemyslím," vyprskla som od smiechu.
Neodpovedala. Z jej rozrúreného výrazu sa zaraz stal výraz úplne vyrovnaného a usmievavého človeka.
"Je na čase zoznámiť sa," hlesla napokon a pozerala raz na mňa a raz na chlapcov.
"Som hladná. Môžete už podávať polievku? Ďakujem," vyhlásila som a kývla slúžke, ktorá hneď rýchlo odcupitala.
"Sophia, toto je William," usmiala sa na blonďavého chalana vedľa mňa," priezviskami a titulmi ťa zatiaľ nebudem zaťažovať."
"Aha, jasné, ahoj. Nevieš aká bude polievka? Dala by som si zeleninovú," povedala som mu a ani nezdvihla oči od prázdneho taniera.
"No to naozaj neviem, ale dovoľte aby som sa predstavil. Som lord William z neďalekej krajiny a -"
"Prestaň s tým vykaním, lezie mi to na nervy," prerušila som ho stále pozerajúc sa na tanier.
