"Nie, ale o chvíľu sú všetci naspäť. Je prestávka," skonštatovala vecne.
"Ja som prespala polovicu?" užasnuto som otvorila ústa.
"Na tvojom mieste by som na to nebola taká hrdá," nahnevane odfrkla a odvrátila odo mňa zrak. Hlboko som sa zavŕtala do sedadla s falošným pocitom nádeje, že tým zmiznem niekde na Aljašku.
Po pár minútach sa sála naplnila ľuďmi a opäť zhaslo svetlo, ktoré ma v prvom dejstve uspalo.
Už nezaspíš, prizvukovala som si, keď sa mi od nudy a únavy zatvárali oči. Nasilu som ich otvárala a snažila sa dostať sa do deja a pochopiť ho. Márne. Po dlhom vzpieraní sa, som zaspala. Presne v čase, keď nejaký chlapík so smiešnym veľkým oblečením zabodol meč do ešte smiešnejšie oblečeného týpka. Sem - tam som v spánku ucítila mierne drgnutie mami, no iba som otriasla hlavou a otočila ju od nej na druhú stranu.
⚫⚫⚫
"Nechajte ju tak, o chvíľu sa aj tak vrátim na tretie dejstvo aj s ostatnými. Svetlá zhasnite, aby nebolo vidieť, že spí. Nepotrebujem ďalšie klebety," prikázal tlmený hlas za mnou. Potichu som sa prevracala už dlhšie, no až teraz som bola schopná rozumieť ľudskej reči. Tvárila som sa, že tvrdo spím, tak ako počas divadla.
"Ako si želáte, madam," pritakal tentokrát mužský hlas.
Nasledovalo iba klopkanie vysokých opätkov, ktoré sa ozývalo ešte aj z obrovskej kamennej chodby.
"Viem, že nespíš," ozval sa odrazu ten istý muž nenútene. Od ľaku som takmer poskočila.
V hlave sa mi odohrával krátky súboj myšlienok - priznať sa, že nespím a počúvala som alebo hrať sa na hluchú a ospalú? Nemalo som chuť rozprávať sa, preto zvíťazila možnosť ostať hluchá a ospalá.
Viečka som pritláčala tak blízko k sebe, až to bolelo a moje mihálnice s pol kilom riasenky tomu len a len pomáhali. Nedýchala som, celé telo som mala stuhnuté. Nedokázala som pôsobiť prirodzene. Nepochybne si hrýzol do pier aby sa nerozosmial, no nechcela som si to overovať.
