Ihrisková láska

#7#

Ian ma vyložil na začiatku našej ulice. Pomaly som došla domov meškajúc päť minút. Svetlo v izbe som mala zasvietené, takže ma neprekvapovalo, že na posteli sedela mama s otcom. Teraz to neboli rodičia ale vyšetrovatelia a ja som bola obvinená.

Ostala som stáť pri dverách. Opierala som sa o ne, vďaka čomu som nespadla.
,,Kde si bola tak dlho? Pozri sa ako to vyzeráš." Hovorila mi mama. V reflexe som si chytila líce a zacítila zaschnutú krv. Vydýchla som a želala si nikdy sa nenadýchnuť.
,,Bola som v parku hladať inšpiráciu na záverečný projekt do školy." Povedala som im jednoduché a pravdivé vysvetlenie, ktorému zrejme neuverili, súdiac podľa ich výrazu na tváry.
,,Čo s tým má ten škrabanec na tváry?" Spýtal sa ma otec. Ako chirurg by sa o mojej nohe ihneď dozvedel, kedže ma jeho kolegovia poznali, a tak som išla s pravdou von. Teda s mojou pravdou.
,,Sedela som na preliezačke a zrazu išiel ku mne pes. Veď viete ako sa bojím psov, a tak som v rýchlosti zoskočila na zem. Zle som dopadla na nohu a skončila som na zemi. Šuchla som si líce a teraz ma bolí noha. Preto som meškala domov." Urobila som krok vpred a otec sa na mňa prekvapene pozrel.
,,Pozriem sa ti na to." Povedal mi a postavil sa.
,,Vedela som že si nešikovná, ale že až tak?" Hovorila mama nahnevane. Otec si ku mne kľakol a vyhrnul spodok nohavíc. Mala som to červené a opuchnuté, takže to hneď našiel.
,,Nemáš ju zlomenú ale len pomliaždenú." Povedal tónom lekára. Zavrela som oči. Vôbec sa nesprávali ako moji rodičia.
,,Vážne to bol pes koho si sa zlakla?" Spýtal sa ma ustarostene. Prikývla som.
,,Daj si bundu. Ideme do ordinácie." Zavelil a ja som si zo skrine vytiahla bundu. Na Maxovu mikinu sa nepýtali. Modlila som sa aby ich to nenapadlo.