PRVÝ TANEC

Časť 23

Krásne k tomto stromu budem chodiť stále. Sadli sme si na lávku pri rieke. Chytil ma za ruku a povedal:

,,Som do teba úplný blázon!!! "

Začervenala som sa a dala mu letmý bozk na líčko. Išli sme po chodníčku popri lesíku. Adam ma odprevadil až domov vraj aby som sa nebála... :) Ľahla som si do postele a zaspala som s pocitom, že na svete je človek, ktorý ma nadovšetko miluje, a že ho nehodlám len tak stratiť...Milujem ho...A na tom sa nič nezmení. Dúfam... Netrvalo dlho a začali sa mi zatvárať oči. Zaspala som.

,,HMHHHAAAA!!!! To už je 10 hodín ??? Mala by som sa obliekať ideme za starými rodičmi...Mám toho ešte veľa....Pobaliť sa hmh... A Adamkoviii musím zavolať ... "

Rozprávala som sa sama zo sebou. Pomaličky som si zbalila všetko čo som potrebovala. Už dlho prázdniny nebudú asi posledné dva týždne a mne ešte neprišla ani jedna pošta, či ma prijali alebo nie. Bola som celkom dosť v strese. AAA prestaň a užívaj si posledné dva týždne a nemyslí na strednúúú.

,,ANGELINÁÁÁ...Kufre si daj do auta a zavolaj Adamovi, že nech príde že ideme... "

,,Áno mami. "

Kufre som si položila do kufra. K sebe som si zobrala iba sluchátka, knihu a tablet. S Adamom budeme kukať filmy. Predsa je to dlhá cesta. Adamko už k nám dorazil. Nasadli sme do auta a vycestovali. Moje 16 narodeniny oslávim so starými rodičmi. Ach, tešila som sa na nich strašne... :)

Zaspala som.

,,An???...Už sme tu."

,,Čo to už... ???"

,,Veď už prešlo skoro 6 hodín."

,,Aha to som tak dlho spala ???"

,,Áno."

,,To kvôli tebe Adam!!!"

,,Čo prečo ???"

,,Lebo som na teba nemohla celú noc prestať myslieť!!!"

,,Ver mi aj u mňa to bolo rovnaké."

,,Ľúbim ťa!!! "

,,Aj ja teba."

Vystúpili sme. Kým sme mali menšiu debatu S Adamom v aute naši sa už pozdravili so starými rodičmi.

,,AHOJTÉÉÉ !!!!"

Skríkla som a hodila som sa im okolo krku.

,,Angelinka... Moja ty si ale vyrástla."

,,Ale nie starka to sa ti len zdá."

,,A toto je kto ???"

Ukázala na Adama a ja som sa v tej chvíli zahanbila...Prečo ???? Lebo som ho tam chudáka nechala len tak stáť.

,,Starka... To-toto je môj priateľ Adam. "

,,Ouuuhouuu....TEŠÍ MA !!!"

,,Dobrý... aj mňa."

Chytila som ho za ruku a išli sme ku starkej dnu.

,,Angelinka, mohla by si prosím ťa prísť do kuchyne ??? "

,,Áno mami hneď som tam."

Vyšla som po schodoch do kuchyne.

,,An... Ja viem, že si už dlho čakala kedy ti príde pošta zo školy... Ja som ti to chcela dať ako prekvapenie takže to schovávam doma dosť dlho."

Podala mi obálku. Obálku, ktorá mi zmení život. Obálku, ktorá ma posunie ďalej,. Obálku, ktorá vie akú budem mať budúcnosť. Pomali som ju otvorila a prečítala si tu vetu tú krásnú úžasnú vatu alebo skôr slovo. To slovo bolo PRIATÁ!!!! Bola som priatá na strednú umeleckú školu... Aaaaa som taká happy... Skákala som ako zajac. Bola som šťastná. Utekala som rýchlo za Adamom a povedať mu túto skvelú správu.

,,A-A-AAAdamkooooo... Mám skvelú správu... Som priatá na strednúúú školuuu..."

,,Wow.... To je skvelé..."

Ale to šťastie alebo radosť som mu na tvári nevidela.

,,Adam??? Prečo ??? Prečo sa netešíš ???"

,,An... Ja nooo... Ako by som ti to povedal ??!!"

,,No ptoste to zo seba vysyp!!!"

,,Nepriali ma tam..."

,,Čooo ??? Robíš si srandu že ???"

,,Nie!"

,,A-A-Adam to ma mrzí. Ja prepáč mi to... Ale čo bude teraz s nami ????"

,,No... Prijali ma na strednú školu až v Bratislave.. Ja neviem ako to bude s nami !!! Ja proste... Ja neviem... Neviem nemám slov ..."

,, Ani ja..."

Odmlčala som sa. Sadla som si na sedačku. Nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. Mala som zmiešané pocity. Pocity, ktoré sa nedali opísať. Adam si ku mne prisadol a chytil ma za ruku. Pozrela som sa mu do oči a on sa upreným pohľadom díval do tých mojích. Bála som sa čo mu víde z úst. ...

,,An, mali.. Mali by sme náš vzťah ukončiť."

Nevedela som čo mám povedať. Bolo mi strašne do plaču. Mrzelo má to ale vedela som, že je to správna vec ale moje srdce mi hovorilo, že to sa nesmie stať. Mám ho rada. Postavila som sa a utekala som do veľkej záhrady. Potrebovala som buť sama. V záhrade je taký veľký strom. Dedko, keď som bola malá mi tam postavil domček. Išla som doň ho. Sadla som si ku okienku a začala plakať. Môj plač bol nezastaviteľný. Chcela by som sa vrátiť časom a prežiť tie spoločne chvýľe s Adamom ešte raz. Naozaj ma to mrzelo. Je to správna vec An... Spamätaj sa... Vzchop sa ... To dáš prekonáš to... Si silná dáš to... Hrabe ti ??? An zosypeš sa nezvládneš to si moc slabá... Moje podvedomie sa hádalo. Nevedela som ako to zastaviť.

Počula som lupnutie. Ktosi išiel po rebríku. Kto to je ??? Zaklopal.

,,Ďalej."

,,An.. To som ja Adam."

,,Poď."

,,Wow... To je nádhera. Keď som bol mali tak som chcel mať taký domček na strome... Ale žiaľ bývali sme na byte."

,,Ja som tu strávila polovicu svojho dectva. Milujem to tu... Chodievala som tu čítať knihy... Aj keď mi nebolo dobre alebo som bola smutná a potrebovala som sa vyplakať išla som tu... Len od tiaľ to som vždy išla šťastná..."

,,Milé... A An aj teraz si smutná??? Keď si tu ???"

,,Áno a veľmi!!!"

Rozplakala som sa Adam podišiel bližšie ku mne a objal ma. V jeho objatí som bola naozaj šťastná. Ale teraz som necítila nič, iba prázdne miesto v mojom srdci. Čo ďalej ???

,,Adam čo ďalej??? Čo budeme robiť ???"

,,Ja neviem... Prázdniny máme asi ešte tri týždne možeme byť spolu každý deň, ale potom neviem ako ďalej... "

,Uhm."

Ja... Jediné čo som dokázala povedať " uhm ".Okey... Ja neviem... Vzdávam to. Som naozaj slabaaaa. Prečo my??? Na svete existuje milión iných párov, ktoré si nezaslúžia šťastie tak prečo my ??? Ja naozaj neviem ...