🔥Tábor Strelcov🔥

3 . Kapitola- Spomienky

Šokovane som hľadela na Gryfa, ale spomienky nikde. On na mňa len s úsmevom pozeral.

"Nechcem ti kaziť tvoju dobrú náladu, Gryf. Žiadne spomienky sa mi nevrátili."povedala som trochu sklamane a chystala sa na odchod. Svitla vo mne mala iskrička nádeje, keď sa ozval jeho hlas.

"Mal, skús sa vyspať mali by sa ti vrátiť v sne. Sen bude trvať trošku dlhšie, možno prespíš aj celý deň. Záleží na tom, či tie spomienky chceš vrátiť."povedal celkom pokojne.

"Mal, počkaj ešte chvíľu. Ami!!!"zakričal Gryf a o chvíľu vošlo do izby krásne dievča. Keď ma uvidela, oči sa jej rozžiarili.

"Áno, doktor?"spýtala sa, ale už asi dopredu vedela čo chce povedať.

"Preveď Mal po tábore na spánok je ešte čas. Zajtra...." dievča ho nenechalo ani dopovedať a schmatlo ma za ruku a ťahalo z Gryfovej kancelárie.

"Ahoj,ja som Ami Siempre. Určite si ma pamätáš, strávili sme spolu polovicu detstva. Boli sme najlepšie kamarátky."doširoka sa usmiala čím mi ukázala svoje dokonalé biele zubiská.

"No, lenže ja si nič z minulosti nepamätám."povedala som. Asi som ju tým trochu zaskočila pretože sa tvárila šokovane, ale hneď nato sa doširoka usmiala. Zase ďalší optimista.

"To nevadí. Aspoň ti môžem všetko pripomenúť. Počkaj, zastav. Mala som ti to tu poukazovať. Tak, toto je hlavný stan, tam býva veliteľka Nadia. Typujem že si tam ešte nebola, voľakedy tam pôjdeš určite. Poďme ďalej, tam je jedáleň. Tam si už bola...."takto ma sprevádzala po tábore. Pusa sa jej nezastavila, ale aspoň som nemusela rozprávať ja.

"Tam je tréningový priestor a tam moja najobľúbenejšia miestnosť, salón."nakonci vety zvýskla a pozrela na mňa jej dokonalými hnedozelenými očami plných iskričiek radosti. Po chvíli jej oči zosmutneli a uhla pohľadom .

"Deje sa niečo?"opatrne som sa dotkla jej ramena.

"Ja len.... arggh. Čo keď si nevzpomenieš? Nejakým zázrakom sa nič nestane? Všetky tie roky čo sme spolu strávili, budú preč. Všetky vzpomienky sa nedajú nahradiť."zosmutnela ešte viac a utrela si nenápadnú slzu ktorá sa jej kotúľala po líci.

"Určite vráti, teda, aspoň v to dúfam. Aj keď nie, určite na to existuje nejaké kúzlo alebo zaklínadlo. Ináč, máte tu vy kúzelníkov? My v ľudskom svete áno. Ale všetko sú to iba podvody...." začala som rozprávať ale Ami ma prerušila.

"Pozajtra mi o tom porozprávaš, dnes sa musíš ísť vyspať, nie len kôli spomienkam a zajtrašom prejavení tvojich schopností ale aj kvôli sebe, pozri sa ako vypadáš, kruhy pod očami, moc sa hrbíš, vlasy ti trčia do všetkých strán a to ani nehovorím o tom, aké máš neupravené obočie. Hrôza! Pozajtra si ťa vezmem do parády a teraz, choď už spať! Prajem pekné spomínanie!"žmurkla, posledný krát sa usmiala a zmizla v tme.

"Aj tebe dobrú noc."otočila som sa a kráčala k "môjmu" stanu.

Mohlo byť 22:00 keď som sa vrátila do stanu. Ami ma totižto nechala napospas táboru. Keďže sa tu v ňom až tak nevyznám, blúdila som v ňom asi 30 minút až som sa sem konečne dostala. Prešla som okolo obývačky, kde si už samozrejme ten arogantný magor váľal šunky.

"A potom, že si taký tlstý."posmešne som povedala a zmizla v kúpeľni, kde som sa osprchovala.

Nachvíľu som sa zastavila pri zrkadle a pohľadom zavadila o moje obočie.

"Preboha. Ami má z časti pravdu. Moje obočie je trošku huňatejšie ako by malo byť, ale z druhej strany som počula, že trošku zrastené obočie ide do módy."tuho som premýšľala a nakoniec som mykla plecami a odkráčala preč do postele.

Tak rýchlo ako som zaspala, som sa aj zobudila. Bolo 5 hodín a ja už som bola hore a dúfala, že sa stala len malá chybička a o chvíľu sa to napraví.

Čakala som v posteli asi hodinu na nejaký zázrak, ale stále nič. Smutná som sa postavila, otvorila dvere a čo nevidím? Hueva len v uteráku. Musím uznať že nevyzerá zle. Samozrejme, že moje oči putovali k brúšnému svalstvu. Zrazu som pocítila silný hluk v mojej hlave a tmu pred očami. Predtým ako som omdlela som cítila len ako ma zachytili silné mužské paže.

Sedím s niekým na lúke. Pozriem sa na svoje prsty, to nie sú prsty ale pršteky, také, aké mávajú 5 ročné deti. Otočím hlavu aby som videla koho prítomnosť tu cítim a je tu Huevo. Počkať, niečo mi tu nesedí. On sa .... usmieva?

"Mal? Čo bude potom. No, veď vieš. Keď zomrieme?"opýtal sa ma.

"Posmrtný život. Naša duša opustí telo, vyletí vysoko do vesmíru a bude tam dovtedy, dokedy nenadíjde správny čas pre osídlenie nového tela."povedalo moje menšie ja.

Zmenilo sa pozadie a ja som bola uprostred bitky pravdepodobne s Huevom v menšom podaní. Akonáhle sa súboj skončil videla som ako ho to zničilo, ale vtedy som bola malá a nemohla som vedieť, čo človeku môže ublížiť viac ako strata viery v seba samého.

Znova sa zmenilo prostredie a videla som malú zlatú Ami s dvoma copíkmi nabokoch v rozkošných šatôčkách a v cukríkovo ružových topánočkách, ako sa chichoce, keď dáva špendlíky na kráľovský trón.

"Mal? Pomôž mi, zachvíľu prídu tvoji rodičia, sama to nestihnem."

Zdvihla som sa a začala jej pomáhať, keď už sme počuli mykanie kľučky, schovali sme sa za veľké mramorové piliére. Ochviľu sme už počuli len kráľovské zhíknutie. Začali sme sa chichotať za stĺpom a utiekli.

Prostredie bolo znovu iné, ale tentokrát, tu boli moji rodičia a ja som bola zabalená v ružovej hodvábnej deke a pozerala na svojich rodičov.

"Mal, počúvaj ma. Keď vyrastieš, bude z teba úžasná bojovníčka aj inteligentná a krásna žena. My ťa už možno nikdy neuvidíme. Proroctvo bolo vyrieknuté a my musíme ochrániť tvoju myseľ, aby démoni od teba nezískali to čo potrebujú. Zvládli sme to najviac do tvojich šiestich rokov, chceli sme ťa vidieť aspoň chvíľu ako vyrastáš. V deň tvojich šiestich narodenín sme ti vymazali pamäť a poslali ťa k ľudom.Tam by ťa démoni nehľadali. Pamäť by sa ti mala vrátiť po vyrieknutí proroctva a pri pohľade na osobu ktorá bola k tvojmu srdcu najmilšia. Nepočúvaj reči ostatných, dávaj si pozor komu veríš a choď za svojím srdcom. Pamätaj, že musíš zachrániť náš svet.

Začali sa odomňa odďalovať až úplne zmizli a spolu s nimi všetko ostatné....

V tej poslednej vízii to bolo, ako keby to hovorili môjmu terajšiemu ja a nie tomu malému čertíkovi zabalenému v hebučkej ružovej deke.

Prudko som sa nadýchla a vyskočila z postele. Moja hlava bola tak zaťažená spomienkami, že som sa ihneď zrútila na zem. Pomaly som sa snažila postaviť až sa mi to podarilo. Oprášila som si nohy a otvorila dvere do obývačky. Stál tam Huevo, keď sa otočil vnímala som ho v úplne inom svetle.

Prepáčte za veľmi veľkú prestávku ale udialo sa neuveriteľne veľa vecí. Zlých ale aj dobrých. Nebudem to tu vypisovať, viem že toto číta málokto a nikoho to nezaujíma. Tak príjemne čítanie, Au revoir ♡