🔥Tábor Strelcov🔥

4.Kapitola-Nič o sebe neviem

Ako som tak hľadela na Hueva, zobrazovala sa mi ďalšia rýchla spomienka.

Keď som sa obzrela, bola som v tábore. Ale celý tábor bol pohltený plameňom. Naokolo sa z domov ozývali výkriky plné bolesti, strachu a žiaľu. Z ničoho nič som sa rozbehla ku bráne. Nechcela som ísť preč a nechať ľudí zhorieť na popol ale niečo neviditeľné ma tam ťahalo. Neovládala som svoje telo. Zastala som tesne pred bránou a otvorila ju. Už som len videla malého Hueva ako nasadá do kočiara s jeho rodičmi.

Moji rodičia stáli neďaleko a sklamane hľadeli na miznúci kočiar a tábor spálený na popol.

Keď som pootvorila oči, ležala som na čalúnenom gauči. Laserovým pohľadom som skúmala miestnosť, až som očami zavadila o kovovú kľučku, akoby mal niekto prísť. Započula som kroky z vonku a následné mykanie kľučky. Všetko bolo jasnejšie, ostrejšie aj hlučnejšie. Skoro ako poopici.

Naštvane som sa postavila z gauča a vyvalila som dvere. Nežiadanej osobe útočiacej na zamknuté dvere som po otvorení dverí zakričala rovno do tváre.

"KTO MA SAKRA OTRAVUJE?! VEĎ JE LEN RÁNO!"

Po chvíli som si uvedomila na koho to kričím.

"Prepáč Ami." povedala som ospravedlňujúco. Pri pohľade na ňu, som si spomenula, čo všetko sme spolu vlastne prežili v detstve.

Už otvárala pusu, že mi niečo povie, ale zastavili ju moje vlasy v jej puse, keď som sa jej hodila okolo krku.

"Mám ťa rada."povedala som s úsmevom.

"Aj ja teba."objatie mi opätovala.

"Chcela som sa ťa spýtať, či sa ti vrátili spomienky. No pri pohľade na teba, vidím že áno."usmiala sa a pokračovala "Teraz ma ospravedlň, ale musím si ísť plniť svoje povinnosti."žmurkla na mňa a odišla.

Zrazu začal zvoniť veľký zvon ktorý bol na námestí. Musela som si zapchať uši, ináč by som asi prišla o sluch.

Musím sa nejako dostať k Gryffovi, bez toho aby sa mi niečo nestalo.

Pomaly vychádzam z "polostanu" a ihneď do niekoho narazím. Ja vážne nemôžem prejsť meter bez toho, aby som do niečoho nenabúrala.

Bol to Tradior. Zavrčala som na neho a pomaly sa blížila ku Gryffovho domu.

Ani som sa nenamáhala klopať, rovno som otvorila dvere a následne vstúpila.

" Gryff? " zúfalo som povedala, keď som z vonku začula strašný rachot. Bolo to ako keby na seba z 10 metrov hádžu minimálne 100-kilové železo.

Keď sa ani po 10 minútach neozýval,išla som ho pohľadať. Nakukla som do dverí ktoré viedli do kancelárie. Gryff sedel za stolom, niečo si neustále mrmlal a popritom vyhadzoval veci zo šuflíkov.

Z toľkého rachotu sa mi zamotala hlava až som si ju udrela o zárubňu.

"Ach."povzdychla som a konečne si ma Gryff všimol a pousmial sa.

"Mal, potrebuješ niečo?"povedal a začal znova vyhadzovať veci zo skriňe.

Keď som nevydala ani hláska tak zavrel skrinku a pozrel sa mi do očí.

"Vidím že premena už začala. Pociťuješ aj nejaké zmeny?"tón v jeho hlase mi našepkával, že mu môžem dôverovať.

"Zlepšili sa mi zmysli a to o moc."po chvílke odmlčania som si spomenula na krátku udalosť z rána." Myslím že viem aj predvídať budúcnosť asi minútu dopredu. Pretože dnes ráno, som pozerala na kľučku a mala som proste pocit že niekto príjde a o chvíľu prišla Ami."povedala som

Gryff si pomaly vydýchol, chystal sa niečo povedať no prerušil ho zvon na námestí.

"Gryff ako mám skrotiť tie zmysli? Ubližuje mi to." povedala som opretá o stenu s prstami na spánkoch akoby som mala migrénu.

"Popravde, tvoji rodičia nám o tvojom druhu nič konkrétne nepovedali. Zanechali po sebe len teba. Pred ich úmrtím mi povedali že by som ťa mal spoznať podľa mena a to Samaya alebo Mal. Počas tých rokov ktoré si trávila u svojej náhradnej rodiny som sa o tvojom druhu snažil zistiť viac ale bolo tam len samé povesti a to že váš druh sa odborne nazýva Tiedianes. Myslím že na to dôležité budeme musieť prísť my. Mali by sme začať už teraz. Prvá lekcia znie 'Skrotenie zmyslov'."uškrnul sa nad tým a ja som sa len usmiala a dúfala že sa nám to nejako podarí pretože doposiaľ o sebe nič neviem.