Together Whatever

XI.

Lotty onemela. Nevedela čo má povedať len na mňa civela a nedokázala ničomu uveriť."Prosím Nathan povedz mi že toto je len vtip prosím." vravela pomedzi slzy. "Nie, nieje to vtip kiežby to bol.." bol som celý bez seba a nemohol som to už vydržať a spustil som: "Je to moja vina! Mal som stáť vedľa nej!Všetko je to moja chyba!" Nie je, ani nebola, ale musel som to povedať. Cítil som ako sa vo vnútri lámem na malé kúsky."Nie je to tvoja vina..pochop to! Nathan aj ja som tam mala byť a nebola som je to vina nás všetkých ak sa hodláš ďalej obviňovať, tak potom už vážne neviem." dopovedala sadla si a začalo hromové ticho.

Ajlaškin pohľaď.
Čas tu plynie tak veľmi pomaly a som tu len ja a moje ilúzie. Nenávidím totu. Je to niečo hrozné.Mám toho dosť nebudem už ďalej čakať, mám nápad. Asi ma označíte za blázna ale napadlo ma, že ak sa neviem prebudiť normálne pokusím sa zabiť. V tej chvíli som si hneď predstavila útes,zbrane,  vojny a všetko zlé. Už len dúfať, že to zaberie aj keď, nič iné mi už ani neostáva. Ako dlho tu vlastne som? Mne sa to zdá tak 1 deň ale v realite to môžu byť aj roky dúfam, že som tu neskončila na celé roky! Znova som si predstavila útes tento krát už vyšší a nebezpečnejší. Nie! Čo ak sa zabijem nielen tu ale aj v Realite?!! Tak tieto myšlienky mi behali hlavou ako zbesneté. Prepadol ma strach. Nedokázala som skočiť. Viem, viem aké zbabelé, ale položte si otázku, čo by ste robili VY? V tom som sa trochu predklonila a skočila.