Letná hokejová láska ✔

7. kapitola

"Myslíš, ten biely ?" opýtal sa Paťo. Iba som prikývla a pokračoval. "No ten som našiel. Nech sa páči."

"Ďakujem." usmiala som sa.

"Ideme ?" opýtal sa Maťo. Prikývla som. Zišli sme po schodoch až pred hotel. Kráčali sme na pláž. Cesta bola rýchla. Našli sme voľný slnečník. Položili sme tam veci a sadli si. Ani neviem odkiaľ, som počula super pesničky.

"Maťo. Čo ťa trápi ? A nehor, že nič, lebo to ti neuverím." nadvihla som obočie.

"No dobre. Páčiš sa mi. Si iná, ako ostatné. Nie si z tých, ktoré chcú chodiť s hokejistom iba pre peniaze a pre to, že je hokejista. A včera v tom klube s Paťom..." vzdychol si.

"Maťo. Ako som už povedala, medzi mnou a Paťom nie je nič. A to čo sa stalo, sa stalo. Bohužiaľ. Keď ti mám pravdu povedať, vždy som mala a aj budem mať rada hokej, nie kvôli hokejistom, ale kvôli hre."

"Takže mám u teba nejakú šancu ?" pozrel na mňa s nádejou v hlase.

"Každý má u každého šancu." povedala som a usmiala sa. Úsmev mi opätoval.

"Tak ideme do vody ?"

"Ideme." odpovedala som a utekala som do vody. Ten piesok pálil. Maťo sa smial zo mňa. Zaškerila som sa. Šantili a smiali sa. Ľudia na nás pozerali, ako na nejakých bláznov. Na prekvapenie som celkom dlho vydržala vo vode. Vyšli sme a išli na "naše" miesto. Zas sme sa rozprávali. Nechcem to už preháňať so slnkom, tak som bola radšej v tieni.

"Maťo ? Nejdeme už do hotela ?"

"Keď chceš, môžme."

"Okey." zobrali sme veci a išli na hotel. Bola už večera. Jasné, že tam už boli Marko a Paťo. Nemala som chuť, tak som išla rovno na izbu. Maťo sa pridal k nim. Odomkla som izbu. Vošla som dnu a dala si sprchu. Obliekla som si volné letné šaty a sadla si na balkón. Chvíľu som pozerala do blba a potom som si zobrala mobil. Pozrela som sociálne siete. Nič nové. Postavila som sa zo stoličky a oprela sa zábradlie. Po chvíli som počula chalanov. Otočila som sa k nim. No neboli tam traja, ale štyria. Najskôr som si myslela, že zle vidím, ale videla som dobre.

"Kika. Toto je môj kamoš Róbert Lantoši. Robo toto je Kika." predstavil nás Paťo.

"Tak čo ideme večer robiť ?" opýtal sa Marko. Všetci pozreli na mňa.

"Čo na mňa pozeráte ? Ja už s vami nejdem, nikde. A skončí to jak včera, nie ?"

"A čo sa stalo včera ?" opýtal sa nechápajúc Robo. Potom som si až uvedomila, že som to nemala povedať. Radšej otočila a išla na druhú stranu balkóna. Jasné, že náš zlatý Marko mu to musel vyzvoniť.

"Ejhá. Kika. Nezdáš sa." začal sa posmievať Robo.

"Tak, počúvaj ma ty, Lantoši. Nič medzi nami nebolo. A hlavne, prečo to tu tak rozoberáš. Je to môj život a tebe to môže byť jedno." 

"Veď kľud. Tu sa ani trochu nemôžem pobaviť ?" na toto som bola radšej ticho. Nechcela som nič na to povedať, lebo by to nedopadlo dobre. Otočila som sa a išla dnu na izbu. Nevedela som, že čo idem robiť. Nakoniec som si zmyslela, že pôjdem do mesta.