Letná hokejová láska ✔

12. kapitola

Vošla som do kúpeľne a... Viac si nepamätám...

Pohľad Paťa

Na Kiku už čakáme pol hodinu a jej nikde. Neviem prečo, mám zlý pocit. Maťo je kľudný ako keby nič a Marko... Nevyjadrujem sa.

"Maťo, choď za ňou. Muselo sa niečo stať." hovorím stále dookola, ale on ma ignoruje.

"Paťo. Kľud. Určite príde, nestresuj. Možno jej iba volala mama a sa zakecala." mykol plecom.

"Nepôjdeš ty, pôjdem ja. A hlavne je to tvoja frajerka. Ako môžeš byť tak kľudný ?" povedal som odhodlane a trochu aj nahnevane. Ako nech sa nehnevá, ale ani ho nezaujíma kde je ? Iba mykol plecami, opäť. Och. Tak to neznášam. Joj. No nič, idem za ňou. Nechce on, idem ja. Vybehol som po schodoch až k jej izbe. Začal som klopať na dvere. Nik neotváral. Fúha. "Čo sa jej stalo ?" behalo mi po mysli, ale jedno som vedel. Keby bolo všetko okey, tak aspoň niečo zakričí alebo otvorí. No nič. Nestávalo mi nič iné ako vykopnúť dvere. Viem, trochu blbé, ale čo už... Dobre, že som to urobil. Ležala v kúpeľni na zemi. Vyzerala, ako keby odpadla. Opatrne som ňou potriasol. Neprebrala sa. "No super. Čo teraz ?" pýtal som sa samého seba. Jemne som ju začal fackať po líci. Zabralo to. Pomaly otvorila oči.

"Čo tu robíš ? Čo sa stalo ?" pozrela na mňa prekvapene.

"No... Ja... My sme ťa čakali, že pôjdeme spolu na večeru, ale dlho si nechodila, tak som išiel za tebou. Neotvárala si, tak som... ehm... vykopol dvere. A neviem čo sa stalo. Keď som prišiel ležala si tu. Myslím, že si odpadla." dokončil som svoje vysvetlenie. Iba prikývla. Pomohol som jej postaviť sa.

"Tak ja pôjdem." povedal som a už som bol aj na odchode.

"Počkaj ma. Prosím." iba som prikývol a sadol si na jej posteľ. Ona si zobrala nejaké oblečenie do kúpeľni. Nejako ma nebavilo sedieť na posteli, tak som vyšiel na balkón. Má ho krásne veľký. Normálne jej ho závidím. Nie ako my, že sa tam ledva postavíme. A ten výhľad. Na to, že je presne rovnaký, len je z iného uhlu je krajší.

"Pôjdeme ?" opýtal sa niekto za mnou. Bola to Kika. Vyzerala úžasne. Fakt jej sekli tie šortky s vyšším pásom, tielko, sandále a okuliare na očiach. Úsmev z tváre jej nezmizol. "Fíha, tá je rýchla." pomyslel som si. Iba som prikývol a spoločne sme vyšli z izby. Zišli sme dole a išli sme hľadať chalanov. Jasné, že na nás nepočkali a už pučili večeru. Iba som prekrútil očami a prisadli sme si k nim.

"Tak čo ? Stalo sa niečo ? Paťo tu stresoval ako malý." prehovoril nakoniec Maťo. Sklonil som hlavu a Kika odpovedala za mňa.

"Mhe... Ako ďakujem veľmi pekne, že ma musel prísť ratovať on a nie ty. Keby nebolo jeho, tak tu možno nie som." jej slová ma zahriali pri srdci. Maťo sklesol a ona bola trochu vytočená. Nečudujem sa jej. Byť na jej mieste, bol by som ešte viac.

"A čo stalo ?" opýtal sa zaskočene Maťo po chvíli. Kika sklonila zraz do taniera a chalani pozreli na mňa.

"Ja neviem, ale keď som prišiel ležala v kúpeľni. Myslím, že odpadla." odpovedal som a napil sa zo svojho džúsu. Maťo a Kika odišli von. Vraj jej musí niečo vážne povedať.