Only Music (SK)

56. Eric

Stál na autobusovej zastávke pred vchodom do školy, kam už nepatril ani on, ani ona. Ich životy sa uberali iným smerom, ich prepletené osudy si našli každý inú cestu. Nanešťastie pre nich. Ani pre jedného to nebolo ľahké. Bolelo ich to. Boli na tom rovnako.
Erica si nikto nevšímal, alebo sa mu vysmievali. Iba ona ho považovala za rovnocenného, tak dôležitého, aby sa s ňou rozprával a trávil s ňou kopu času. Jeho záchrana teraz odchádza.
Christin bola tichá a hoci sa k nej snažili dostať niektoré spolužiačky, ani jednej sa to celkom nepodarilo, pretože vedela, ako bolí strata. No predsa si ho pustila k telu. Neodolala, dostal sa jej pod kožu. A teraz odchádza. A z priateľa sa stáva prekliatie.
Stál na zastávke, ani si neunúval sadnúť. Len stál a hľadeľ do diaľky. Spomínal na chvíle, ktoré už nevráti a myslel na to, že už sa nikdy nič podobné nestane.
Čo mu ju bude pripomínať? Okrem budovy hudobnej školy a základnej školy. Asi nič.
No možno tu predsa len niečo bolo. Mal nahrávky. Našiel video zo zimného koncertu a sám si ju nahral na jarnej súťaži. Počúval ich každý večer, už ich vedel naspamäť. To mu ju budr pripomínať najviac.
Ale čo bude pripomínať jeho jej? Chce si ho vôbec Chris pamätať? Nechce nanho čo najskôr zabudnúť? Zrejme to tak bude a on by to chápal. Bolo by to rozumné, netrpela by dlho. Lenže on si nemohol pomôcť. Nechcel jej ubližovať, ale chcel, aby si naňho spomenula aspoň zopár ráz. Aby mala aspoň jedinú vec, ktorá jej ho bude pripomínať... Akú?!
"Eric," hleslo dievča stojace za ním. Práve naposledy vyšlo z hudobnej školy a teraz sledovalo hnedovlasého chlapca, stojaceho pred ňou ako socha. Smutná, zmorená socha.
Nevedela si odoprieť myšlienku na neho. Tak veľmi dúfala, že tak nebude vyzerať celý čas na strednej... Pribehla k nemu a objala ho. Objatie jej - ani trochu prekvapene - opätoval. Stisla ho ešte pevnejšie.
"Chris, ja..." zamrnčal, keď sa jemne odtiahol. Tá mu však položila prst na ústa. Vedela, čo chce povedať, ale nechcela to počuť.
"Nie, vážne," zložil jej ruku a pozrel na ňu.
"Eric, ja to nechcem počuť," namietala, "bolo by to ešte horšie."
"Ale nie horšie, ako by sme to mali v sebe držať, či?" spýtal sa naliehavo. "Alebo sa toho naozaj tak bojíš? Bojíš sa pravdy? Bojíš sa reality?"
Chlapcove slová brunetku na chvíľu dostali. Potom však s predstieraným pokojm odvetila:
"Áno. Presne tak. Máš úplnú pravdu, Eric. V a aj vo všetkom, čo si mi kedy povedal."
"Nemôžeš pred tým utekať. Christin, pred sebou sa neskryješ," mračil sa.
"Ja viem. A preto sa o to už viac nepokúšam," prikývla. A on jej povedal všetko, na čo dovtedy myslel. Všetko, čo k nej cítil. Všetko, čo bola pravda.
"Vtedy, keď som ťa pobozkal v tej prázdnej triede... Hovorila si mi, ako veľmi sa bojíš. To isté si vravela dnes na odovzdávaní diplomov. Netušil som, že strach môže byť taký veľký. Do tohto školského roka si vôbec nevystupovala, pamätám si to. Neviem, aké to je, mať strach z ľudí, z prejavovania sa, z toho, že niečo pokazíš. Ale viem, aký je to pocit, keď je človek zúfalý. Keď je zlomený z ľudí, smutný z prejavovania, kvôli následkom a sklamaný z toho, že sa niečo znova pokazilo. Je to hrozné, veď to vieš aj sama. Ale ver mi, nie sme na tom až tak zle," hovoril a na koniec sa aj pousmial.
"Nie, nie sme na tom až tak zle. Ale znie to ako... Ako... Ako to mám povedať?! Že ja som tá, čo sa bojí a ty si ten, čo plače," povedala nakoniec.
"A bude to tak aj naďalej? Budeš sa báť?" hľadel na ňu s otáznikmi v očiach.
"A ty budeš naďalej smutný?" opätovala mu otázku.
"Odpovedaj. Pýtal som sa prvý," zastretým hlasom zamrmlal Eric.
"Bála som sa menej, keď si ma podporoval," priznala.
"Ja som bol s tebou ten klaun," napodobnil jej príklad a tiež odpovedal. Sklonil hlavu, lebo nechcel, aby videla, ako mu smútok zastiera pohľad.
Rukou mu nadvihla bradu a pohladila ho po tvári. Zelené oči našli modré. Akoby tráva našla oblohu.
Pobozkala ho. Jemne, s láskou. A on jej bozk opätoval.
Zatrúvilo auto. Chriatin sa odtiahla a zbadala čierne auto.
"To je ujo. Berie ma na sever," vzdychla si brunetka. Kývla šoférovi, ale nehla sa z miesra. Pozrela chalanovi do očí.
"Toho klauna som mala veľmi rada. Buď ním aj naďalej. Možno ti to prinesie viac šťastia, keď ho budeš aj rozdávať," radila mu s úsmevom.
"Keď myslíš..." hlesol s jemným úsmevom na perách.
"Budem musieť ísť. Čaká ma dlhá cesta," z tváre jej zmizol veselý úsmev a nahradil ho ospravedlňujúci až takmer smutný. Rýchlo jej dal ešte jednu pusu, keď ho obišla a namierila si to k autu. Rozhodol sa.
"Hej, Chrisie! Počkaj ešte! Chcem ti niečo dať," zakričal za ňou a Christin zastala a otočila sa. On k nej podišiel a vrisol jej niečo do ruky.
"Ja mám niečo z tvojej hudby. Teraz máš aj ty z mojej," šepol, "moja Lady Virtuozicia..."
Christin vypadla z oka jedna zo sĺz, ktpré pred ním chcela schovať. Pozrela sa na ruku. Nemohla uveriť, že by jej niečo také dával!
Hodila sa mu do náručia a potichu vzlykla. Oblapil ju rukami a položil si hlavu na jej rameno.
"Eric, prečo?" šepla.
"To aby sme si boli kvit," odtiahol sa a žmurkol. Nechápavo naňho hľadela.
"Nahral som si ťa na súťaži a mám nahrávku aj z koncertu," priznal sa so zadržiavaným smiechom.
"Nie! Čo si to dovoľuješ?!" neveriacky pokrútila hlavou dievčina a buchla ho do pleca. Nakoniec sa však aj cez slzy zasmiala.
"Už vážne musím. Zbohom, Eric Snowland," spomínanému sa ušla pusa na líce a brunetka už trielila za autom. Otvorila dvere a otočila sa, aby ho ešte raz videla. Akurát prichádzal jeho autobus. Zamávala mu. On jej odkýval.
"Zbohom, Christin Pattecková," hlesol, keď nasadala a zatvárala dvere. Ešte chvíľu hľadel na odchádzajúce auto, kým nezabočilo za roh. A on nasadol do autobusu.
V aute Christin sledovala Erica až kým auto nezabáčalo a on nenastupoval.
Kto by si bol vtedy pomyslel, že sa to stane znova?! Začali sme tak, a aj tak skončíme. Presne rovnako, na tom istom mieste. Obaja ideme svojou vlastnou cestou, premýšľajúc o tom druhom, preblesklo jej v hlave. Roztvorila dlaň a v nej bol darček od neho. Vždy ich nosil so sebou. Keď naňho myslela, nesmela chýbať myšlienka na ne. Jeho červené slúchadlá. A teraz ich mala v ruke. A boli jej.
Dala si ich do uší a napojila ich na svoj mobil. Prvá pieseň začala hrať, kým dievča sledovalo slnkom zaliatu krajinu za oknom auta, ktoré sa viezlo po diaľnici.

Cups - Anna Kendrick

Heylooooo!
Tak a máme tu koniec. Plánovala som sem dať viac pesničiek, ale podľa mňa jedna stačila. Je mi smutno, keď myslím na to, že prídem zo školy domov, a nepoviem si, že musím napísať ďalšiu časť Only Music. 😢 Bude mi to chýbať. 😭 Navyše práve prechádzam na veľký gympel, takže neviem, či by som stíhala písať popri škole a hudobnej.
Dúfam, že sa vám tento príbeh ako-tak pozdával a pevne verím, že sa vám niečo také smutné, ako je prethnutie priateľstva, nestane. Ja s tým bojujem a zatiaľ sa držím. 🙌
Majte sa pekne, čitatelia moji, mám vás rada. 💗
Zdar!

P.S.: 1107 slov, vážne som sa prekonala. Spisovateľstvo je riadna fuška, o tom asi niečo viete, však? 😁