L.O.V.E.

17.

Všetci sa pozerali na ten stôl.. Oliver stál a opieral sa zaťatými päsťami o stôl.. Dýchal plytko a ja som vedela, že sa snaží upokojiť sa.. Prečo je vždy taký háklivý, keď sa ma niekto dotkne? -Si moja.. zarezonovali mi ušiach jeho slová.. Jasné Lera,tým to určite bude.. Prehodila som ironickú poznámku sama sebe.„Vidím, že mu zase prepína.." povedal Adam a ja som sa zamračila.. „Čuduješ sa, keď si.." začala Mia, no jemne som ju kopla do členka.. „Čo?" pozrel na ňu Adama.. „Nič.."odvetila a pozrela do zeme.. „Tak nič" zasmial sa Adam.. „Ideme si sadnúť, pridáš sa?" pozrel na mňa.. „V-vlastne už pôjdem domov.." zajachtala som.. „Dobre, odprevadím ťa.." usmial sa Adam a podal mi ruku, akoby mi chcel pomôcť zosadnúť z barovej stoličky.. „No.. Ja.. Ja idem s Miou.. Máme babský večer.."schmatla som Miu pod pazuchu.. „Ale ja.." pozrela na mňa vyľakane, no keď zbadala môj prosebný výraz, vzdychla. „Ideme.."povedala som víťazoslávne a zoskočila som zo stoličky bez Adamovej pomoci.. Mia sa opatrne zošuchla a neochotne so mnou kráčala ku dverám.. „Za toto to mám u teba.." zamračila sa na mňa, keď sme vyšli von.. „Ďakujem.." vďačne som na ňu pozrela.. „Prečo nechceš, aby Adam vedel, že ty a Oliver.."„Nie je ja a Oliver.. Teda je.. Ale ja.. a potom niekde ďaleko odo mňa je Oliver.. Nič spolu nemáme!" zvolala som. „Hmm.. A on o tom vie?" pretočila Mia očami.. „Ako, že či o tom vie?"nechápala som.. „Tá jeho prehnaná reakcia na Adamov dotyk..Nevyzerá to tak, že by ste spolu nič nemali.." vysvetlila mi..Ach bože! Oliver vidíš do akých situácií ma dostávaš?!Vzdychla som si.. „Vieš, že spolu majú blbý vzťah.. Jeden druhého vyprovokujú hocičím, čo spravia.." prehodila som, no vedela som, že tentokrát v tom tie ich roztržky nehrajú žiadnu rolu. „To je tiež pravda.." prikývla Mia.. Celý čas som cítila, ako ide niekto za nami.. Keď som sa otočila, zbadala som tam Paťa.. Došiel až po park a keď sme vošli do intráku, otočil sa a odišiel. To ho poslal Oliver?! A ak áno, prečo?! Keď sa mi konečne podarilo zmyť si z tváre všetok ten sajrajt, dala som si rýchlu sprchu a hodila sa do postele.. Zostala mi brutálna zima, aj napriek tomu, že sprcha bola horúca.. Pritiahla som si perinu až k ušiam, no ani to nepomohlo.. Mia zaspala hneď.. No ja som sa ešte dobrú pol hodinu prevaľovala v posteli.. Ako to, že včera mi bolo tak dobre? Žeby.. Potichu som sa postavila a prešla som na druhý koniec izby.. Zodvihla som sivú mikinu a obliekla si ju.. Voňala ako on.. A bola to sakramentsky dobrá vôňa.. Znova som sa zamotala do periny a do desiatich minút som tvrdo zaspala..

Ráno ma zobudila Mia.. „Daj mi pokoj.." odvrkla som jej a otočila sa na druhý bok.. „Zlatko, za pätnásť minút začínajú prednášky.." povedala a ja som bola v momente hore.. Rýchlo som si vyzliekla Oliverovú mikinu, ignorujúc Miin zamračený pohľad,pyžamko a natiahla som na seba sivé rifle a obyčajné biele tričko.. „Skočím do kúpeľne a hneď som tu.." oznámila som Mii a vybehla aj s mojimi hygienickými potrebami von.. Na chodbe ani v kúpeľni nikto nebol.. Som určite posledná.. Rýchlo som sa umyla a vbehla som späť so izby.. Schmatla som batoh a „Ideme!"zvolala som.. Mia prikývla a svižným krokom sme vyšli z internátu.. „Nabudúce ma zobuď o trocha skôr.." hlesla som..„Mohla som sa na teba vyprdnúť.." vyplazila mi Mia jazyk..Vošli sme do hlavnej budovy.. „Ďakujem.." usmiala som sa na ňu.. „To je lepšie.." opätovala mi úsmev.. „Nevieš, kde jemiestnosť F3?" spýtala som sa jej.. „Pôjdeš doprava hore a potom.." chcela mi vysvetliť cestu, no známy hlas jej skočil do reči.. „Ja ju odprevadím.." povedal.. „Vďaka.." hlesla Mia a rozbehla sa doľava.. „Ahoj.." povedala som Adamovi, no už som sa pri ňom necítila tak dobre, ako na začiatku.. „Poď, máme len pár minút.." usmial sa, schmatol ma za zápästie a rýchlovy kročil doprava.. Dobehli sme k učebne presne v deväť.. Adam otvoril dvere a vtiahol ma dnu.. Nemala som ani možnosť protestovať.. Adam ma ťahal k nejakému miestu, zatiaľ čo ma stále držal za ruku.. „Práve včas.." povedala profesorka, no moc som ju nevnímala.. Pohľadom som rýchlo vyhľadala jednu osobu.. Pozeral priamo na nás a prepaľoval nás tými zelenými očami.. Zvraštené čelo a zaťaté päste. Chcela som ísť za ním, no Adam ma stiahol do lavice na opačnej strane miestnosti..„Pusť ma už.." zavrčala som na neho a vytiahla si ruku z jeho zovretia.. Adam nepovedal nič, len sa zamračil.. Prednáška začala a v miestnosti bolo hrobové ticho.. Bolo počuť len nepravidelné písanie poznámok niektorých študentov.. Ja som si nepísala nič..Nemala som záujem sa venovať globálnemu otepľovaniu.. Áno, je to jedna z najväčších hrozieb ľudstva, no momentálne ma to absolútne netrápi.. Vo vrecku mi zavibroval mobil..

-Prečomi to robíš?

Bol to Oliver.. Čo mu robím?! Nenápadne som pootočila hlavu jeho smerom.. Mračil sa na mňa a jeho pohľad mi znova naháňal hrôzu..Ja som mu nič neurobila, tak prečo je znova takýto?!

-Mal si ma odprevadit ty ked ti to tak vadi!!!!

Odpísala som mu a odložila mobil späť do vrecka.. „S kým si vypisuješ?"spýtal sa ma potichu Adam.. „To je jedno.." odvrkla som.. Adam zvraštil čelo.. „Stalo sa niečo?" spýtal sa a naozaj vyzeral ustarostene.. „Nie.. ja len.." čo mu mám povedať? „Nemusíš mi to hovoriť.. Sme kamaráti a chcem, aby si vedela, že sa mi môžeš zdôveriť, ale ak nechceš, nebudem ťa nútiť" povzbudzujúco sa usmial a ja som už naozaj netušila, čomu mám veriť.. Nech už majú akékoľvek problémy s Oliverom alebo jeho partiou, mne Adam nič neurobil.. Bol vždy milý a pozorný.. Prikývla som a pokúsila sa o úsmev. „Tak teda? Ide o školu?" spýtal sa. Zavrtela som hlavou.. „Problémy s Miou?" tipol.. Opäť som zavrtela s hlavou.. „Niečo s rodinou?" hádal ďalej.. Ja som sa musela uchechtnúť.. To určite.. Moja rodina poriadne ani nevie, kde presne som.. „Nie.." šepla som.. „Tak potom.. Ide o nejakého chalana?" spýtal sa a ja som stŕpla.. Mám mu to povedať? „Podľa tvojej červenej tvári som sa trafil.."potichu sa zasmial. „Privádza ma do šialenstva.." priznala som.. Adam prikývol. „To my zvykneme.." pošepkal mi tesne doucha a mne naskočili na chrbte zimomriavky.. Ale neboli také príjemné, ako keď mi niečo hovoril Oliver.. „Chvíľu je taký a potom iný a ja sa v ňom nevyznám.." hlesla som. „Poznám?"nadvihol obočie a ja som nevedela, čo povedať.. Chcem mu to všetko vyklopiť? Že ide v podstate o jeho brata, s ktorým sú neustále na nože a ktorý mu naschvál kopol do tváre? „Nie.. Nie je z tejto školy.." zaklamala som.. Adam len prikývol, no už sa neusmieval.. Pozrela som na mobil.. Oliver neodpísal.. Keď som sa nenápadne obzrela, mal hlavu položenú na lavici a vyzeral, že nevníma. Asi pol hodinu bol pokoj.. Profesorka si kecala svoje a už jej nikto nevenoval pozornosť.. Všetci sme boli zabraný do svojich myšlienok. No potom.. Otvorili sa dvere a ja som takmer dostala infarkt.. Stála tam dekanka, usmiatá od ucha k uchu a vedľa nej sa uškŕňala moja nočná mora.. Zúfalo som pozrela na Olivera.. Už neležal.. Sedel a celé telo mal napnuté.. Plytko dýchal a ja som každú chvíľu mala pocit, že vybuchne. „Ospravedlňujem sa, že ruším.. Toto je váš nový spolužiak.." povedala dekanka a ja som zalapala po dychu.. Čože to je?! Veď on už sa na školu dávno vykašľal!!